To uvidíš, tak umreš!

Březen 2011

Deň 2

28. března 2011 v 21:58 | Amigo-chan |  Kronika ako každá iná
Deň 2 - bizarné rána

Neviem čím to je, ale nedokážem prespať u známych. Resp. keď idem pripravená s obrovskou taškou a miliónom kozmetiky, zaspím ako malé decko. Ibaže ak ide o prespanie z piatka na sobotu, nezažmúrim oka ani omylom.
Takéto bizarné ráno sa mi naskytlo už niekoľký krát, niežeby bolo niečím výnimočnejšie ako tie ostatné. Práveže každé z nich je vždy svojim spôsobom krásne, či už vidím východ slnka, alebo uzriem svit. Toto ráno bolo však tak obyčajné, chladné a všedné, že som ho len pretrpela. Väčšinou si tieto momenty, na zástavke, čakajúc na autobus vždy vychutnávam a ktovie prečo, mám dobrú náladu. Cítim sa slobodná. Nie preto, že som rebelantsky nespala doma, ale kvôli tomu, že o 4 ráno v sobotu vždy väčšina mesta ešte spí a cítim sa, akoby mi celé patrilo. Vo vzduchu priam cítiť nový deň - nikdy som nebola dobrá v neskorších opisoch, ale v daný moment, keď v ruke zvieram papierový lístok na 14tku, alebo 6tku, by som dokázala zapísať strany. Či idem z Hájika, alebo zo Soliniek, vždy je to ráno také iné, je iné ako deň, je to akoby som bola v inom svete, v autobuse nepočujem žiadnych pubertiakov, naopak spoločne so mnou ticho v autobuse zdieľajú dôchodci a vždy keď vydýchnem teplý vzduch z úst, vytvorí sa mi pred ksichtom para. Je to také čarovné, že sa musím usmievať. Nezvyknem sa usmievať ako hlupaňa, ale v takéto rána, či prší, sneží, alebo svieti slnko, sa musím.
Všedné ráno, ktoré som hore spomínala bolo všedné hlavne kvôli tomu, že v som sedeli ako vždy v autobuse, ktorý bol vyhriaty - zdalo sa, že jazdil celú noc. Vo vrecku som mala nejaké peniaze na autobus, v ruke obrovské žlté jablko, ktoré som si vyžiadala na margo môjho cigaretového dychu a nedostatku žuvačiek, o ktoré ma olúpili žilinské socky... Nasilu som ho hrýzla, vnútornú stranu žalúdka mi obmývali 2 poháre červeného (veľmi veľmi lacného vína), ktoré som počas večera vypila. Tlačili ma topánky, kvôli tomu, že sa mi nechcelo strihať nechty dobré dva týždne. Triaslo ma a bola mi zima, pretože som mala len tenký svetrík a na ňom pseudo-kožennú bundu, ktorá je síce štýlová, ale priveľmi nezahreje. Ešteže mi Maťa požičala šál, do ktorého som schovala polovicu svojej tváre a čerstvo ružové vlasy nechala voľne pohodené na pleciach. Jop, sú už také dlhé. Len boli mastné a smrdeli cigaretami...celkom humus.
Naozaj som sa snažila tešiť z tohto rána, ako tie predošlé razy, ale nejak som si uvedomila, že "Kam to doriti vlastne patrím." Niežeby som niekam chcela, len sa mi nejak zacnelo, že prečo na takéto 24 h záťahy nemám žiadneho parťáka s ktorým alebo ktorou, by som v buse žula napríklad to veľké jablko, či si zapálila rannú cigaretu a prehodila slovo dve, alebo obdivovala východ slnka, či hmlu a hrali by sme sa "za mnou hmla, predomnou hmla"?
Nemôžem povedať, že som bola vyslovene smutná, len ma zamrzelo, že nikoho ani len nenapadne, kde som bola, alebo sa aspoň zo záujmu nespýta: "Keď si nespala doma? Kde si bola?"
Ozaj obnovila som si fejsbuk a chvíľu tam zotrvala, ale viete čo? Zrušila som ho. Prečo? Viete aký pocit mi dáva fejsbuk?
Že na mňa všetci serú...a viete prečo? Pretože mám 139 priateľov, a ani jedna z týchto špín bývajúcich prevažne v Žiline sa ma túto jednoduchú otázku nespýta. A najsmutnejšie na tom je, že keď niečo potrebujú, som prvá, ktorej píšu...
Aby sme boli v obraze, nemrzí ma to až tak strašne, ako to vyznieva. Len som sa nad týmto zamyslela, keď som ráno kráčala domov urobiť zo seba človeka a odmerať si život lyžičkou kávy navyše...

Bleach rôzne tváre:D

10. března 2011 v 18:28 | Amigo-chan:D |  Bleach-oviny

Flipendošky

6. března 2011 v 2:03 | Amigo-chan |  Od Amy-chan


Falošná žiara nového sveta 06

6. března 2011 v 0:47 | Amigo-chan |  ......S......
Vytiahla som z vrecka mobil a vyťukala dobre známe číslo , keď sme pristávali na streche jedného z Jabvillských obytných mrakodrapov. Obaja nebeský piráti stáli bokom, ale zdalo sa, že chcú pozorne načúvať.
"Torger, ahoj, to som ja Rabiah, prepáč, že ti volám až teraz, ale..." jeho hlas ma však prekričal. "Preboha, kde si bola? Myslel som si, že ťa chytili Slayerovi ľudia!!! Vieš, ako som sa o teba bál?! Od strachu som si ohrýzol skoro všetky nechty! Kde si?" zanadával a v jeho hlase som začula uvoľnenie. Nevedela som, že je ešte niekto schopný takto sa o mňa báť. Žila som sama, kam mi pamäť siaha, staralo sa o mňa veľa odlišných ľudí, ale náhradnými rodičmi ich rozhodne volať nemienim...
"Ja.... no...., tak trochu sa jednalo o únos, ale Slayer to nebol, zdá sa, že ten to vzdal ešte pri výťahu, poviem ti, ten chalan nič nevy-" Torger sa očividne cítil na koni a veselo mi skákal do rečí aj naďalej.
"P-počkaj, ako to myslíš? Rabiah! Odpovedz mi, kto ťa uniesol?" ani som nestihla zareagovať a mobilu sa elegantne zmocnil Mizuno. S mierne naštrbeným výrazom radosti zatrilkoval: "Torger, sklapni a otvor okno." Potom spojenie prerušil a vrátil mi mobil do nastavenej ruky. Ľahkým pohybom ma zodvihol do náručia, presne ako predtým Adar a zoskočil z budovy. Došli mi slová, tak som sa ho len držala ako kliešť, pretože ak by som náhodou spadla, nezachráni ma ani špeciálna sieť.
Niečo sa mi však nezdalo - tón a familiárnosť Mizunovho hlasu mi prezrádzalo, že vo veci je niečo viac. Musela som si to overiť:
Chystala som sa ho oboznámiť s číslom poschodia, keď: "Torger býva na-"
"Na dvadsiatom. Viem, robí pre nás." Mizuno nezaujímavo letel rovno dole, tak si nevšimol môj prekvapený výraz. Mala som pravdu. Opäť mi došli slová, pretože ma zaplavila vlna zvedavosti a snáď milión otázok, prečo sa o tom Torger nikdy nezmenil. Teda, je logické, že to tajil, ale z toľkého času, ktorý som s ním strávila, som mohla niečo zachytiť. Moje pozorovacie schopnosti boli očividne na najnižšom možnom levely.
"Ako dlho?" spýtala som sa podozrievavo a až príliš zvedavo. Mizuno mi venoval letmý úsmev, ktorý buď znamenal "Nepýtaj sa" alebo "Zo mňa to nevytiahneš", čo bolo v oboch prípadoch nepoužiteľné. Tak som len bezmocne čakala, kedy doletíme k jeho oknu.
Už z pomerne veľkej výšky som videla Torgerovu vyklonenú hlavu a ten výraz sa nedal nazvať inak ako "Rabiah, ja ťa zabijem". Povedzme, že som bola na túto reakciu pripravená, tak som radšej odvrátila hlavu. Keď sme však zastali priamo pred oknom zahliadla som, ako sa ku nám blíži Adar - pripomínal mierenú strelu - ak bolo také niečo vôbec ľudských okom zahliadnuteľné...
Torgerova labilná a nie príliš svalnatá ruka sa ku mne bezútešne natiahla. Vedela som, že pri svojich 65 kilách mal problém zodvihnúť levith a nieto ešte mňa. Mala som síce podporu z oboch strán, ale Mizuno nemal taktiež svalov na rozdávanie. Tento štíhly Ázijec mal na svedomí moje permanentné nakláňanie do ľavej strany, pri lete z Molgraipu. Očividne nezvládal ani polovičnú váhu môjho tela.
V takýchto situáciách som mala nutkavý pocit priznať si, že som ako vrece betónu, či iného ťažkého stavebného materiálu.
Nemusím pripomínať, že ako ma Torger horko-ťažko zachytil, dva podporné stĺpy ma s radosťou pustili, takže som skoro pristála na akomsi ostrom náradí ležiacom na podlahe.
Veľmi som sa premáhala a tvárila sa, že to stupídne uchechtávanie za svojim chrbtom nepočujem a nezainteresovane sa začala rozhliadať po okolí izby.
Ešte nikdy som u neho nebola, nehovoriac o tom, že som nikdy nevidela, ako to vyzerá v byte človeka, ktorého mozog sa zo dňa na deň mení na súčiastky.
Prvotný dojem bol trochu prekvapivý. V bordely som len ťažko objavila niečo podobajúce sa gauču, čo pravdepodobne plnilo funkciu postele. Na zaprášenú prikrývku som sa nepýtala, ale zdalo sa, že pod ňou dlho nikto nespal.
"Vitaj v mojej dielni, Rabiah." Hrdo rozprestrel ruky a urobil afektovanú otočku, čo znamenalo, že mám asi začať slintať nad tými vynálezmi, čo tam mal. Verte mi, naozaj som chcela, ibaže okrem levitov som nepoznala nič, čo sa tu nachádzalo. Všetci sme sa úspešne poskladali do malého bytu, ktorý pozostával z rovnako veľkej miestnosti, akú som obývala ja, ibaže to málo nábytku, čo tu mal, dopĺňali voľne pohodené veci na zemi. V tomto prípade to však nebolo oblečenie, ale súčiastky, ktoré som v živote nevidela. Vedela som, že Torger pracoval s vecami odsúdenými na recykláciu . Na tomto mieste sa všetky menili na plne fungujúci materiál. Ani som nestihla nič ohmatať či pokaziť a Torger ma chytil za plecia zo zámerom poriadne mi vynadať: "Rabiah, si v peknej kaši, ani nevieš, do čoho sa púšťaš." Pozrel mi rovno medzi oči. Vedela som, že sa nedíva priamo do očí, takto to bolo jednoduchšie, ľudia už dávno zabudli, aké je to, byť úprimný. Na tých, ktorý vám klamali do očí, ste to spoznali okamžite. Dá sa povedať, že úprimnosť sa prejavovala takto, aj keď to skôr pôsobilo smiešne.
"Ako si sa k nim preboha dostala?" jeho hlas znel priam hystericky, čo ma donútilo k úsmevu. Potom Torger svoju tragickú tvár obrátil k mojim dvom záchrancom a prehovoril celkom iným hlasom:
"Ju nie. To nesmieš Adar." Boli to dve jednoduché vety, ktorým som nemala vôbec rozumieť, ale keďže som dostala nepriamy návrh pridať sa k ich skupine, nezdalo sa mi okrádanie ľudí, až taký zlovestný prečin.
Tentokrát sa Adar zatváril rovnako neľútostne ako keď som ho videla prvýkrát. Akoby mu patril svet, akoby robil najdôležitejšie rozhodnutia vo svojom živote a zároveň rozhodoval, o ich správnosti. Ten pohľad ma desil, aj keď nepatril mne.
"O tom nerozhoduješ ty." Mala som pravdu, chlad jeho hlasu len potvrdil rovnako studený pohľad a rozhostil sa po miestnosti, asi ako keď nachvíľu otvoríte chladničku.
"Rabiah," otočil sa na mňa s vrúcnym pohľadom a v očiach sa mu zaleskli obavy. "...musíš to okamžite odmietnuť, títo dvaja sú na teba príliš nebezpeční...celé je to nebezpečné a ty nechceš prísť o život, nemám pravdu?"
V tej chvíli sa Mizuno medzi nás postavil a Torgerovi položil ruky späť k telu s poznámkou, že sa mi nič nestane a všetko bude v poriadku. Ten sa však nedal a opäť mi položil ruky na ramená, ignorujúc Mizuna. Vedela som si predstaviť, o čom približne hovoria, ale napriek tomu mi niečo unikalo...
"Rabiah..." začal odvážne, ale tentokrát sa do debaty vložil ja výrazne nahnevaný Adar, ktorý by svojim hromovým hlasom umlčal dav ľudí.
"Torg, varujem ťa. Ešte jedno nesprávne slovo a poletíš tamtým oknom!" Ten však nebojácne uprel svoje oči do tých mojich, až sa mi zazdalo, že vidí rovno do mojej duše: "Nebeský piráti sú najnebezpečnejšia kasta, ak sa k nim raz pridáš, niet cesty späť. Budeš musieť skladať sľuby a prisahať na vlastný život. Ver mi, že slepá vernosť, je ešte hor-"
Stalo sa niečo prekvapivé. Myslela som, že keď dôjde na rozdávanie pästí, Adar sa predvedie v celej svojej sile, preto ma úprimne vyviedlo z miery, keď sa Mizuno náhle otočil na Torgera a poriadnu mu zavesil. Nebola to síce extra rana, ale bolieť musela určite. Ústa sa mu sformovali do najbolestnejšej grimasy, akú som kedy videla a aj keď všetko trvalo možno sekundu, pri pohľade na trpiaceho spolužiaka ma pichlo pri srdci. Už-už som chcela prejaviť nesúhlas a ukázať tomuto atletickému nezdarovi svoju pravačku, ale Torger ako nakľúčikovaný zvolal: "Som v poriadku! Šetri si päste na Slayera." Očividne táto poznámka patrila mne, tak som stiahla chvost a namiesto toho odsotila Mizuna bokom, aby som sa mohla pozrieť na kamarátovu, zatiaľ nekrvácajúcu zdeformovanú tvár.
"Nevracaj im to, sú schopní všetkého." Pošepol mi skoro nepočuteľne, keď som ho dvíhala zo zeme.
"V škole." Stručne som odsekla.
Tí dvaja stáli oproti nám a vyzerajúc úplne nezainteresovane som pochopila, že len skrývajú svoj záujem. Tá maska chladných výrazov bola tak očividná, až mi z nich behal mráz po chrbte.
"Skvelé. Tak sme sa pobili, čo teraz? Príde aj sľúbená defenestrácia?" iróniou zaváňajúca poznámka mala dopomôcť k odľahčeniu atmosféry, Torg ma však prepichol pohľadom a nikto sa tomuto vtipu nezasmial.


Obrážteky

4. března 2011 v 19:11 | ä! |  Od Vita-kun
boha toto vkladanie obrázkov je na nervy:D amy zajtra skoro ráno odchádzam a nestiham ísť na poštu, tak ti píšem až po miláne..o všetkých našich rodinných failoch:D aby si si nemyslela že len teba sa stávajú kktiny:) nejaké čudné obdobie...

Slnko, giv mi jor enerdži or šat´u´fakap

4. března 2011 v 11:41 | Amigo-chan:D |  Od Amy-chan
Dneska som sa prebrala do krásného slnečného dňa a všetky moje kvázi trápenia sa stratili v tejto žiare ako cukor v káve. Idem do fitka, zabiť sa na bežiaci stroj a teším sa, čo mi prinesie dnešný deň. Nič mi ho nemôže pokaziť - viva la mampičizmus;)
I can be your freak everyday of every week;)

Jazmine Sullivan - Bust your windows

3. března 2011 v 23:55 | Amigo-chan |  Videá
Pojebte sa. Je mi jedno, že je to z Step Up 3, ale tá pesnička sa mi fakt páči.


Všetko sa zasa nejak usadilo...

3. března 2011 v 23:50 | Amy-chan |  Od Amy-chan
Seriózne.
Už som si naozaj myslela, že to neskončí. ten kolotoč somarín, povinností a úloh, ktoré musím splniť, aby som si dokázala, že po sociálnom rebríčku sa dá rásť ešte vyššie...
Prihlášky sú konečne zaplatrné a ja som prišla nato, že všetok môj stres vlastne vychádzal z toho. Z nervozity som urobila titulky na 2 dva dvojhodinové filmy. A niekoľko anime titulkov, ktoré som ešte nestihla publikovať, lebo chcem, aby niekto urobil korektúru...

Aj by som sem poslala linky, ale viete čo? Nepošlem...ak budete pozerať rovnaké filmy ako ja, nájdete si ich aj sami;)
Zatiaľ sa zdá všetko v poriadku. Aj keď sa možno nezdalo, vyriešila som veci s prácou, veci s prihláškami, ale viete čo? Prvýkrát v živote sa cítim fakt prázdno... Myslím, že som sa takto ešte nikdy necítila, je to fakt smutné a otravné. A neviem z čoho to pramení, ale mám isté typy, ktoré som odpozorovala od starších ľudí, s ktorými som sa stretávala ešte kedysi...myslím, že som zasa v akejsi vývinovej fáze, málo odlišnej od puberty...je to fakt úbohé a smutné...

Bleach 311 recenzia alebo pičung?

2. března 2011 v 18:37 | Amigo-chan |  Anime recenzie
Bleach 311

Toto bol ten najblbší diel aký som kedy videla. Myslela som, že vždy keď bude Bleach filler, tak bude aspoň niečím vtipné, ale toto bol trápny shit, ktorý nemal s normálnym Bleachom spoločnú ani vtipnosť ani nič iné.
Neznášam diely o Karakura Raiserovi a neznášam Dona Kaonjiho, lebo neznášam trápne obečené hlúpe postavy, ktoré nič nedokážu a len kopírujú techniky ako červený plameň, po prípade Cero...
A takisto ma dožiera, že to zvalili na Uraharu, ktorý nie je taký idiot, aby takéto somariny vymýšľal. Je to dobrá postava, a tým, že robia tieto fillery, len urážajú a uberajú postavám na dokonalosti alebo vážnosti. Napríklad taká Tacki-čan, by sa podľa mňa nikdy nenechala nahovoriť na takéto somariny. A malá Ururu? Kde sú tie časy, kedy došla za Yylfordom Grantzom, dala mu zo pár takých šúp, že aj Aizen by mrkol očkom?
Teraz mala na sebe trápny oblek a nemala zo sebou ani tú jej super palicu.

Koniec...horší diel Bleachu asi ešte nevyšiel...ak rátam ešte aj ten halloweensky, ale ten bol ešte 100 krát lepší ako toto.
Chcem normálne seriózne diely!

Amy a Víťo v Soul Society IV. (pokračovanie) 4. časť

2. března 2011 v 18:02 | Amigo-chan:D |  Amy a Víťo v Soul Society IV.
Obrázky na monitore ubiehali Shampoo rýchlosťou a niektorí kapitáni neveriacky krútili hlavami. Mayuri do toho občas niečo zarepoval, načo sa vždy chytil Yama G, ktorému myšlienky ešte vyryli v strede parketu na párty, z ktorej ho násilne vytiahli.
Po konci prezentácie všetci ostali ticho sedieť a netvárili sa príliš dôveryhodne.
- Ja som ti povedal, že vyjdem z toho všetkého ako idiot, zasa len ja. Mayuri drgol na Szayela, ktorý si kreslil na tabuľu nový náčrt monštra, ktoré sa chystal zostrojiť už dobrý mesiac.
- Nevyjdeš, pozri na nich, ešte premýšľajú. Ukázal na dav niečo si pre seba mrmlúcich zamyslených kapitánoch, ktorým sa v tvárach zračila istá znepokojivá vráska.

"Niečo z toho môžem dosvedčiť. Písal som si denník." Ozval sa diskrétne Kuchiki a vytiahol malý zápisníček, ktorý bol skrz naskrz prepichnutý.
"Ale veď to je zápisník Toma Riddla!" zvolal niekto a všetci sa zhrozili.
"V klídku, kúpil som ho na čiernom trhu a už dávno neslúži, tak ako by mal." Zaklamal Byakuya a spomenul si na prečetované noci s denníkom. Voldemorta poznal ako vlastného brata...Zradca.
"Zdá sa, že tu máme dve podivné bytosti." Ozval sa Kyoraku, keď sa na tabuly črtali dve fotky cudzincov od bohviekadiaľ. "V akom vzťahu sme k nim boli?" spýtal sa Yama G, momentálne v menšej amnézií, alebo len hybernoval?
"Obaja tu žili už pár rokov a všetci ich mali samozrejme radi. Dievča bolo vždy tak trochu problémové, má na krku nejaké tie krádeže v Rukongai, rozbúraný Hirakov dom, a po čase sa zistilo, že je to ešte aj mladá Jaguerjaquezzová. Istú dobu žila striedavo v Hueco Mundo a Soul Society. Pri Aizenovom amoku sa postavila na našu stranu a ochránila tak Hiraka od istej smrti. Stratila pamäť, tak som sa jej trochu pohral s mozgom a vrátil jej ju. Viem, že je to nezákonné, ale poprosil ma o to jej dobrý kamarát Kitsune, ktorý je vlastne tento mladý muž na fotke. Kapitán 13 divízie, oplýval neuveriteľnou silou, veľmi freevolná a konverzačná povaha, spravodlivý kapitán so zmyslom pre humor. Vyhľadal ho samotný Ukitake, pretože našiel v knižnici istú knihu." Všetci nechápavo pozerali a ťažko sa zmierovali s týmto faktom. Nakoniec si však uvedomili, že príbeh je až príliš dokonalý, aby to nebola pravda a snažili sa mu pomerne porozumieť.
"O čom je tá povesť?" spýtala sa Soi - Fong, doteraz len znudene sediac na stoličke s vyloženými nohami na stole.
"Szayel." Zaluskal Mayuri a Szayel položil na okrúhly stôl knihu, zapol otáčanie, aby sa každý mohol pozrieť a nemusel si prekladať japonské písmená hore hlavou.

- Tento stôl si požičiam na party, postavím na ne štetky a budú na ňom tancovať a točiť sa dooko-
Kyoraku nadšene šeptom štuchol do Ukitakeho, ale od Uraharu dostal po hlave papierovým vejárom.
- Čo je? Spýtal sa nahnevane Kyoraku a Urahara na neho vyceril rad dokonale bielych zubov.
- Nechceš tento stôl, vyrobím ti špeciálny, je to moja robota,ak mi neveríš, pozri sa pod stôl, mám tam licenciu. Vyrobím ti na mieru do záhrady a aby sa dal potom poskladať do rubíkovej kocky. Aj Aizen mal taký, ale pretvoril si na svoj obraz...Dám ti zľavu, možno bude trochu poškodený, že sa občas zasekne otáčanie, ale aspoň sa zabavíte.
- Beriem, ruku nato.


Medzitým začal Szayel hlasom farára na omši čítať staroveké proroctvo o mocnom kapitánovi a podkapitánke so silou rovnej tej kapitánskej.
"Ale ako nám vrátite spomienky?" zvolal Shinji hlasnejšie, aby prebil tie pochybné hlasy okolo.
"Už som si dovolil zájsť za mojim priateľom Snapom, ktorý mi dal trochu pamätníka. O pár hodín budem mať hotový odvar, ibaže to má jeden háčik." Začal Mayuri a všetci spozorneli.
"Bude fungovať len na nich dvoch a na arrancarov." Dodal rýchlo Szayel, aby Mayurimu pokazil reč a on ho potom od zlosti celého doprepichoval klincovačkou na klince...mal to rád...masochista jeden...
"A to už prečo?" nechápavo dodal Ukitake.
"Keďže Snape je človek, má len ľudský pamätník, kým by som ho prekonvertoval do 2 D formy, a začal pestovať aj tu, prešlo by neskutočne veľa času...možno rok, alebo dva. A na Arrancarov funguje preto, lebo Aizen je hybrid a bohvie, čo dal do ich výroby." Vysvetlil po lopate Mayuri a už si nenechal pokaziť preslov od Szayela, v rukáve totiž chystal klincovačku.

"DO TOHO!!!" zvolal Yama G mysliac si, že je ešte na párty.
"Odveďte niekto toho starého senila, prosím vás." Byakuya si znechutene odtiahol stoličku a ešte predtým ako odsvišťal aj zo svojim pláštom vyslovil: "Idem do toho."
Keď Byakuya odišiel, zahájilo sa hlasovanie a možnosť, že sa im pamäť nevráti, nezískala ani jeden hlas. Všetci boli za a najlepšie na tom bolo, že Amy a Víťo o tom vôbec nič nevedeli...