To uvidíš, tak umreš!

Leden 2011

Falošná žiara nového sveta 04

31. ledna 2011 v 18:49 | A-migo-chan:D |  ......S......
Po teste, ktorý dopadol nad očakávania, (a veľmi dobré očakávania) sa ma zmocnil zvláštny pocit. Nazvime to isté tušenie, že nula nesprávnych odpovedí nebolo práve najlepšie riešenie. Práve som prepínala systémový program a pripravovala sa na pokročilú aritmetiku - môj najmenej obľúbený predmet - keď som začula za sebou známy zvuk, ľahko pripomínajúci, že to, čo je pôvodne nezničiteľné, sa práve deštruktívne rozletelo na pár častí. Nahnevane som zaťala zuby...
Hlava sa mi opatrne otočila a s takmer
istým výrazom, som dúfala v akýsi stupeň nerozbitnosti predmetu. Šťastlivec, ktorý ho zhodil mohol tajne dúfať, aby ma nezachvátil amok.
Moje predpoklady sa vyplnili, keď nalomený šedý levith zrinčal s hukotom na zem a rozpadol sa na pár samostatne nepoužiteľných kúskov. Toto si niekto vypije a presne som vedela kto...
     "To má byť akože šikana?" sarkasticky som zatiahla, postavila sa a zatiaľ ešte držala svoj hnev na 4 oceľových reťaziach. Stolička sa prudko posunula, čím narobila celkom slušnú hluk, trieda opäť ľahla tichom.
     "Stupídne hry zo slovom "akože" nehrám. Nabudúce sa môže stať aj niečo horšie." Ten slizký had, ktorý sa plížil za mojim chrbtom už neuveriteľne dlhú dobu, sa opäť rozhodol, že mi ukáže svoju strojenú autoritu v plnej paráde.
Strelila som pohľadom k jeho systému, ktorý bežal v úspornom režime - obrázku polonahej slečny v červenom. Keby táto polonahá žena nebola Evita, asi by som si päste ušetrila na niekoho iného. Nechápavo som civela na obrazovku a snažila sa jej tvári nájsť nejaký náznak nesúhlasnej emócie, ale bola to dobrá modelka, až priveľmi. Dokonca som zabudla, že som mu chcela rozbiť počítač...

Aaron, tá špina z Molgraipu, priživujúci sa na svojich rodičov od dňa, kedy jeho slepý pohľad uzrel svetlo tohto sveta. Najväčšia spodina v rebríčku citlivosti a tolerancie, mala na pozadí školského notebooku polonahú Evitu, ktorá sa zhodou okolností vyparila asi deň dozadu. Bol z vyššieho ročníka a často trápil nás mladších hrami, ktoré neboli práve fér. Zelenooký blondiak, viac klišé, ako skutočnosť, môj najväčší nepriateľ a najslizkejší bastard celej Molgraipskej tínedžerskej spoločnosti, mi práve rozbitím levithu zmaril akékoľvek skoré príchody domov.

Nezaťala som päste a svoj hnev nedržala na uzde. Nikdy som nezatínala päste, nikdy som neškrípala zubami, ani priveľmi nepoužívala reč tela na vyjadrenie zlosti. Konala som impulzívne, čo sa mi veľakrát vypomstilo.

Aaron však vedel, že ak by som ho tentokrát napadla, budem mať pekné problémy nie len v škole, ale dokázal by ma vymazať z tejto oblasti akoby mávnutím čarovného prútika, ktorý predstavovali korpusy naplnené svalmi.
      "Poď Torger," chytila som ho veselo za rameno, "Dnes mi pomôžeš vybrať si nový levith. A budem mať z neho radosť, lebo nie som žiadna pijavica." Veľavýznamne som pozrela na spolužiaka, ktorý sa okamžite vžil do svojej role. Aj napriek uvedomeniu si rizika, aké Aaronov vplyv znamenal, sa zatváril hrdo.
Polovica triedy si vydýchla, a polovica znudene zvesila ramená. Jedna hŕstka čakala, že snáď po ňom neskromne skočím a vytrhám mu pár blonďavých vlasov, ako som to urobila ešte nedávno.

Tí druhí sa potešili, že som nezareagovala ako pračlovek a radšej stiahla chvost, čo (verte mi, či nie) nie je práve môj štýl...
Aaron sa pri urážlivej poznámke na adresu jeho rodičov nasrdil ako mačka, už len chýbalo, aby vypol chrbát v protivnom geste a vyzeral by ako blonďavá šelma.
      "Tak ja som pijavica?" zasyčal tak odporným tónom, z ktorého sálala čistá nenávisť. Očividne čakal väčšie divadlo.
     "Nikoho som nemenovala, ale pokojne môžeš, myslím, že si sa otituloval priam výstižne, nemám pravdu?" nečakala som od triedy podporu, ale aj tak som k ním upriamila svoje svetlomodré oči, ktoré čakali aspoň nepatrný súhlas. Samozrejme, že som sa nedočkala ničoho len zbabelého ticha. Stádo navigoval vôl, s ktorým som viedla nie najpríjemnejšiu diskusiu.
      "Kto mlčí, ten svedčí." Dodala som napokon s rozumným balansom v hlase, takže v triede pár ľuďmi myklo. Či od strachu, alebo prekvapenia, je mi do doteraz záhadou.
Od dverí sa ozval potlesk pár rúk, ale od zvuku sa dalo spoznať, že ich bolo viac, ako jeden pár. Bol prenikavý a krájal ticho ako najostrejší nôž. Musím priznať, že ma potlesk neprekvapil nikdy tak, ako vtedy.

Pri dverách stálo pár Aaronových spolužiakov z vyššieho ročníka, ktorý tu boli očividne dlhšie, ako sa zdalo. Dvoch z nich som vôbec nepoznala, asi boli nový. Táto bohatá zberba vždy vytvorí skupinu hladných vlkov.
     "Dokonalá dráma, Rabiah, človek by povedal, že si svoj talent poctivo cvičíš pred zrkadlom." Začula som príjemný hlas, ktorý sa snažil vždy uspať každú obeť a tak odviesť sústredenosť od pravého zámeru. Dotyčný si celkom iste uvedomoval, aký vplyv má jeho falošne milý prístup k ľuďom.
     "Zbabelec si doviedol kamarátov." Zvesila som plecia a zatvárila sa prehnane dotknuto: "Myslím, že sa k sebe hodíte." Pustila som sa Torgera a tým mu dala najavo, aby sa zaradil ku stádu. V tomto prípade mohlo jeho prehnané rebelantstvo narušiť pokojný život, ktorým žil. Ten však ostal stáť vedľa mňa a keď sa mám priznať, hrialo ma na duši, že je niekto na mojej strane - aj keď len jeden človek.
     "Nebuď cynická, nebudeme sa predsa správať ako zvieratá." Celkom mi nedochádzalo, čo týmto prístupom sleduje, ale zvedavo som pokračovala ďalej. Jeho poznámka mi priam nahrávala novú odpoveď: "To mi hovorí vodca stáda číslo dva."
Oči sa mu asi na sekundu zmenšili do malých štrbiniek, čo značilo, že cíti nebezpečenstvo, alebo takisto vyvedenie z rovnováhy. Jeho grimasa sa však takmer ihneď zmenila do typickej "neútočnej" a dokonca sa pousmial. Priznám sa, že keď som videla ten vycerený ksicht, mala som chuť, obiť si oň svoje hánky na rukách.
     "Rabiah, snažím sa byť k tebe milý, ale ty si nedáš povedať. Myslíš, že s každými, z mladšieho ročníka, máme takú trpezlivosť, ako s tebou?" pohoršene krútil hlavou a jeden kútik úst sa mu vytiahol do zvláštneho úsmevu. Uznala som, že má naozaj dosť široký fond grimás, avšak jeho poznámka ma dojala, až som vyprskla smiechom.
     "Rabiah, tentokrát to nebudeš mať také ľahké...." pokračoval, akoby sa nič nestalo. "Videli sme, ako si dnes prišla do školy. Tak barbarské! Čo by povedal riaditeľ, keby sa to dozvedel?" tentokrát stál opretý zo založenými rukami, s imaginárne vyplazeným jazykom, netrpezlivo čakajúci na moju odpoveď.
     "Neviem o čom hovoríš. Prišla som na levithe, ako všetci ostatní." Zatvárila som sa nevedome, ako bezbranné dieťa, čo taktiež patrilo k môjmu citu pre dramatické umenie.
     "To je síce pravda," Slayer vošiel do triedy a posadil sa na stôl pričom notebook zhodil na zem. Dievča, konkrétne Freya, zhíkla tak prekvapene, že mi jej v istý okamih prišlo ľúto. Tiež nebola z najlepšej štvrti - aj Jabvile mal svoje "svetlé" stránky.
     "...ale dôležité je, milá Rabiah, kadiaľ si sa dostala sem." Všimla som si, že Aaron sa teraz podrazácky usmieva a jeho hlava sa ide odtrhnúť od krku, ako sa ňou snaží poukázať na okno.
     "Ako teda vysvetlíš, že na tvojej ID karte chýba záznam z dnešného prechodu senzormi, ktoré sú zhodou okolností na pristávacej ploche? Údajne si ňou, ako každý slušný študent, preletela?" Pozorne vyberal každé slovo, čím celá veta vyznela precítene a dramatickejšie, ako mala. Určite si myslel, že mu skočím do pasce a začnem vyjednávať. Možno ho napadlo, že sa to budem snažiť ututlať a určite mal v hlave istú výhru. Jeho výraz to prezrádzal, ibaže tentokrát sa tak nestalo.
Torger, ktorý už dlhšiu dobu postával bokom a snažil sa do situácie nezamiešať tentokrát prehovoril svojim pevným a sebavedomým hlasom.
     "Ale ona ten záznam na karte má." Po chrbte mi prebehli zimomriavky, ale okamžite som ich zahnala myšlienkou istej výhry.
Torger bol na mojej strane a záznam dokázal na ID kartu, jednoduchou operáciou, aplikovať. Slayer znepokojene strelil pohľadom k môjmu záchrancovi a zdalo sa, že loví v pamäti, kto asi, tento fialovo-oký chlapec nižšieho zrastu, je. Keď na nič neprišiel, na tvári sa mu usadil chladný výraz a Aaron sa už tak neusmieval. Všetko to trvalo ani nie sekundu.
     "Chápem, tiež máš pár kontaktov. Si veľmi vypočítavá Rabiah. Asi som ťa podcenil, uvidíme sa neskôr, to si buď istá. Teraz mám ešte nejaké povinnosti."

Nemohla som uveriť, keď Slayer preglgol vlastnú prehru a pobral sa aj zo svojim stádom späť, do zlata odetej ohrádky. Aaron odišiel rovnako s nimi a nepovedal už ani slovo.
S Torgerom sme na seba veľavýznamne pozreli. Na perách sa nám pohrával úsmev víťazov, ale vedela som, že obaja máme strach.
     "Navaril si nám obom hrniec problémov." Potľapkala som ho po pleci.
     "Ingrediencie mám od teba. Prvé sústo bolo celkom chutné, čo povieš?" uškrnul sa a bolo mi jasné, že sa na mňa vôbec nehnevá, nachvíľu som v jeho očiach zahliadla typické chlapčenské vzrušenie, ako keď sa prvýkrát púšťal do bitky, alebo sporov zo šéfom partie.
     "Išlo dolu krkom trochu ťažšie, ale áno, bolo chutné. Lenže trochu omáčky sa vylialo aj na zem." Ukázala som na rozbitý levith.
     "Nezabúdaj, že dokážem opraviť všetko. Len poď, mám doma pár náhradných súčiastok." Prehodil mi ruku cez rameno a kráčali sme z triedy ako spokojní víťazi neľútostnej vojny.
Torger mal srdce na pravom mieste.

Yama G&Ukitake&Kyoraku

30. ledna 2011 v 23:56 | A-migo-chan:D |  Bleach Vizard
87789798789

Aizen sama will be vilid! :D

30. ledna 2011 v 22:53 | A-migo-chan:D |  Videá

Tá posledná chvíľa:D



2:17 moja najobľúbenejšia časť a ten hlas a akcent a ksicht:D


Ako Aizen tvoril Espadu

30. ledna 2011 v 22:42 | A-migo-chan:D |  Bleach Vizard
87987954665446584

Aby ste videli, že aj Aizen bloguje a veľmi rád, akurát, že v jednom podaní: Jeden článok = jedna Espada:D


What Kyoraku needs?

30. ledna 2011 v 21:51 | A-migo-chan:D |  Bleach Vizard
654465645

Chuligáni

30. ledna 2011 v 21:38 | A-chan |  Úvahy s chorej hlavy

Pred domom som padla na hubu a vyhovorila sa, že to boli tí chuligáni oproti

=

Odišli blízky ľudia a ja stále tvrdím, že je to chyba tých chuligánov z domu oproti

=

Tie špiny mi zasa rozbili môj obľúbený kvetináč

=

ešteže mám to dobré lepidlo, také, čo lepí všetky neresti...


Pomocné koliečka

30. ledna 2011 v 21:28 | A-migo-chan:D |  Úvahy s chorej hlavy

Previezla som sa na bicykli, obzrela okolo seba, dala z neho dole podporné koliečka a povedala si - ..."jedine takto to bude fungovať"...

Odkedy som to urobila, nič zaujímavého sa nedeje...

Zato, keď sa otočím, vidím všade zelenú trávu, garáže a pred sebou žiaru zapadajúceho slnka.

      Vtedy mi pristanú nohy na zemi a oboma rukami pevne zvieram korman - nechápem:
     "Čo preboha robím v Amerike?!"

Plačem, ale nie seriózne...

Bolo by strašné pamätať si minulý život, takže aj tentokrát si vyberám - zabudnúť.



A sama nevedomá sa pýtam: "Kto ti, dočerta, dovolil zabudnúť?"
                                               "Kto ti dal povolenie zabudnúť?"

No kto asi? - JA

Len krútim hlavou nad svojou sprostosťou a radšej už ticho pedálujem, aby som bola do večera doma.


Black frames 4

30. ledna 2011 v 18:39 | A-migo-chan:D |  Bleach Vizard
9788496544568
98498564878
987987654456864
987948546654
9878795645789
98789798444
8789546546987
79898784948498
87989564564849
8799865456564
987987985464
987988654498
98798546465
98798446565
98789656546
897989545645657
9879856465657
987645546875
987987464589879
87997898464658
98779898745646578
98789465465567
789897656545
98784654564775

Amy a Víťo v Soul Society IV. (pokračovanie) 2. časť

30. ledna 2011 v 18:12 | A-migo-chan:D |  Amy a Víťo v Soul Society IV.
Víťo navštívil Amy-chan v Tokiu a po dlhej dobe si zriešili tousty zo šunkou a syrom, aj keď bola japonská strava skvelá táto mňamka im ostala v pamäti ešte z ich pubertálnych a postupertálnych čias:D
"Vyšla nová časť Bleach." prihovoril sa mi vo dverách môj starý slovenský kamarát. Neverila som, že prvé slová, ktoré mi po pár rokoch povie budú, že vyšla 2999 časť Bleach:D
"Ešte jedna a bude tristo bez nuly." dopovedala som a objali sme sa ako starý priatelia.


Kým sa Víťo usadil a dal vedieť svojej žene, že sa zdrží u Amy-chan, dovarila som čaj a capla ho na tácku. Kým sme popijáli, prebrali zbežne novinky, ktoré sa dialo pár posledných rokov a prišli nato, že nás sprevádza pár rokov istý pocit:
"Vieščo? Ja mám pocit takej prázdnoty od istej etapy svojho života."
"Toto bude znieť úplne lacno, ale ja takisto. Akoby sa niečo dialo, ale ja som spala. Vieš, ako keď hybernuješ. Žiješ, ale spíš. Chodíš, ješ, spíš, ale nevnímaš."
"Nevieš čím to je?" odpil si z čaju a popálil si jazyk. "Ta do-pi-čm." zanadával:D

"Neviem, ale trvá to už celkom dlho...a občas mám čudné sny, ktoré-"
"Ktoré sa ti zdajú, akoby sa naozaj stali a máš pocit, že až podpozrivo do seba zapadajú?"
"Presne, a takisto sa všetky týkajú Bleachu..."
"Moje tiež. Až na výnimku tých tvorivých, veď vieš, aký som umelec." hrdo zodvihol hlavu do stropu.
"Hej, úplne ťa chápem, moje knihy sa predávajú po celom svete a porazila som aj rowlingovú." dodala som len tak mezi rečou a diskrétne si odkašľala.
"Mám dejavú!" zvolali sme naraz.

Obaja sme dlho uvažovali nad tým, že je to nanajvýš podozrivé a nenormálne. Na nič rozumné sme však neprišli.
"Inak som nedávno niečo objavila." začala som sa hrabať vo vlasoch."Normálne tam mám dve jazvy. netuším z čoho, ale som si istá, že tam neboli. Podľa nám niekto vymyl mozgy, veď vieš, tie moje konšpiračné teórie. Ale nikde som nespadla, ani mi hlavu nezašívali, ale tie jazvy sú brutál. Najlepšie je, že ich ale poriadne necítiť, lebo na nich rastú vlasy."
Víťo si vyhrnul rukávy a odhalil tri obrovské jazvy na rukách. "Už dlhšiu dobu sa pýtam sám seba to isté..." ostali sme mlčky sedieť a silou mocou si snažili vysvetliť, čo sa to stalo...

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Na druhej strane dimenzie v kompletne odlišnej 2 D dimenzíí sa práve odohrával veľtrh porna, sponzorovaný najväčšou pornospoločnosťou - "Passion a.s" (:D, ktorej velil Grimmjow spoločne s Hallibel, jeho najväčšou láskou:D) 
Na trh prišli všetci, dokonca aj hanblivý Kira a nevyspelá Hinamori, ktorí tam nemali, čo robiť, ale zakážte decku šťať na hroby a nabudúce si zavolá aj kamarátov...
štatistiky boli celkovo veľmi prekvapivé - najviac porna odkúpila Seireiteiská knižnica, ktorú teraz vlastnil kapitán Hirako Shinji spoločne s Kenseiom a Uraharom. Kyoraku si prekvapivo kúpil len dva tituly, ale pre neho boli iste klenot, lebo v nich hrala Nanao-chan:D
Ukitake sa celý čas usmieval a kradol pod plášť, začo bol vykázaný z tohoto veľtrhu.Kenpachi na pódiu prekvapil, keď vyhlásil, že sa chystá účinkovať v gay porne spoločne s yumichikom, čo nebolo až také prekvapenie. Nikto mu však neveril, že to robí len pre peniaze...:D:D:D(Za toto ma niekto zabije:D)
Celá Espada hviezdila v úžasných modeloch od Vivien Westwood, i od vychádzajúcu hviezdu návrhárského neba Aaroniera, ktorý kedysi, šil podprsenky práve pre Tiu Hallibel.Matsumoto si ho rezervovala a na pár mesiacov sa mu postarala o zákazky.

Bol to mierumilovný deň, ale ešte netušili, čo prichádza. Mayuri zo Szayelom už sedeli v spoločnom labáku, ktorý stvorili, a spriadali planý, o ktorých nevedel nikto zo Soul Society, ani Hueco Mundo.

"Trochu sa mi to posralo." ozval sa Szayel ospravedlňujúci od skúmavky.
"Vedel som, že si použil nesprávne látky. Majú slabú účinnosť, čo si si myslel, že to je decká hra o nejaký školský projekt?!" Mayuri nasrdene zaprskal a pobral sa pre suroviny do špajze:D
"Majú sny..."
"Kto?" zvolal Mayuri.
"Oni, Amy a Kitsune."
"Nehovoril som ti, že máš byť opatrnejší. Dočerta s tebou." Mayuri iba zahrával, že ho hnevá nevydarený experiment, v skutočnosti sa mu len zacnelo a tešil sa, kedy opäť uzrú tieto bájne legendy.
Szayel však nepočúval a ďalej rečnil. "Nedávno som ich vystopoval, je u nej v Tokiju. Hovorili o tom. A taktiež. Amy-chan má na hlave jazvy z toho, ako si jej vtedy vyberal mozog."
"Nemožné...použil som metódu, ktorú používajú indický doktory šarlatáni, takže nie je možné, aby mala jazvy..."
"To je jedno aké čáry máry si použil, uvedomujú si, že niečo nie je v poriadku. Je to chyba nás oboch..."
"Sklapni a poď mi pomôcť hľadať mozgovník. Ak ho správne vymiešame s pamätníkom, bude toho dosť pre celú 2 D dimenziu, s narutom počnúc..."
"Vieš, že Amy a Kitsune budú potrebovať špeciálne dávky." upozornil ho Szayel.
"Myslíš, že som taký prostoduchý bastard ako Nemu? najprv vrátime pamäť Seireiteiu a potom sa sústredime na tých dvoch človiečikov.
"MAyuri, uvedomuješ si, že som na teba použil psychologickú metódu a v skutočnosti odhalil tvoj pravý zámer? TY NECHCEŠ POKRAČOVAŤ V TEJTO LŽI, CHCEŠ ABY TU Tí DVAJA BOLI!" Szayel sa zasmial a vzápatí mu Mayuri poriadne vrazil.
"Nepičuj a pomôž mi." hnevom celý bezseba sa pozeral, ako Szayel drží trasúci sa rebrík...vyrábali liek, ktorý mal veci vrátiť do pôvodného stavu.
"Asi by mi pomohlo, keby sa tu zastavil môj starý známy Severus." povzdychol si Mayuri, keď si uvedomil, že majú málo pamätníka. (:D:D)

Amy a Víťo v Soul Society IV. (pokračovanie) 1. časť

30. ledna 2011 v 17:27 | A-migo-chan:D |  Amy a Víťo v Soul Society IV.
Malý stručný príhovor prečo sa tu tento článok nachádza: "Ak je raz človek na niečom závislý, tak ho nezastaví ani koniec tretej série. Enjoy it, verný čitatelia - Víťo, P3P;)"

V Soul Society sa výrazne stmievalo a Byakuyovi hrala v rádiu známa pesnička od Black Keys - Tighten up. čítal si malú hrubú knižku a turban z hlavy mu spadol pod stoličku už pekne dávno. V hlave mal trochu zmätok, ale dlhším a dlhším čítaním prichádzal nato, že niečo nie je v poriadku. Niečo je nie v poriadku s ním, zo všetkými, zo Soul Society a niekto tu určite chýba...jeho bystrý um mu takisto napovedal, že ten niekto zo Soul Society odišiel tajne a to čo našiel, nemal nikdy plánovane nájsť...
Obrátil poslednú stranu, ktorá bola samozrejme prázda. Zobral pierko, namočil ho do kalamáru s atramentom a napísal. "I am Byakuya." Denník mu ako mávnutím čarovného prútika odpísal: "Hi I am Tom Riddle"
"DOPIČE, ZASA HARRY POTTER!" zvolal nahlas Byakuya a denník zaklapol. Otvoril starú krabicu a vybral odtiaľ zub basiliska. Napriahol sa a snažil sa ho plnou ranou zasiahnúť, keď sa za jeho chrbtom objavil Mayuri a zadržal mu ruku.
"To by som nerobil, nie je to práca, pre tvoje jemné rúčky. Ešte by som ich mohol zúžitkovať." odhalil svoj perfektne vybrúsený žltý chrup z bieleho zlata, ktoré už začalo trochu žltnúť a Kuchiki si to rozmyslel.
Basiliskov zub odložil späť do krabice a povedal si, že radšej nebude pokúšať scenár a pliesť Soul Society s Rokfortom:D
"Niečo som našiel." prehovoril na Mayuri, ktorý si stihol z Byakuyového lustra za tak krátky čas zostrojiť svietiacu stolíčku, ktorá mu cez trúbky vzadku nabíjala baterku, pomocou, ktorej mu fungovalo srdce. (Keď priveľmi tlačil na záchode, trubičky to nemuseli vydržať, čo by viedlo k srdcovému infartu:D)
"Nech si našiel čokoľvek, nevšímaj si to, určite je to časť Aizenovho plánu." mávol rukou Mayuri, ktorý jediný vedel o udalostiach po odchode Amy a Víťa zo Soul Society.
Byakuya si diskrétne odkašľal a ruku nahol do strany. "Myslím, že tu s nami žili veľmi dôležitý ľudia. A ak si spomínaš, existuje isté svedectvo o-..." Mayuri ho nahnevane prerušil. "Neviem, kde si to našiel a ako je možné, že v mojom pláne existujú medzery, ale som tu práve preto, aby som ti oznámil, že..." ich tajný rozhovor prerušilo klopanie na dvere. Bol to pekelný čierny motýľ (LOL:D:D:D), ktorý sa snažil dostať dnu...
"Otvor mu pre kristove rany...tieto GPS programy, mal by som to obnoviť." čertil sa Mayuri pri špáraní v nose, z ktorého si nakoniec vybral matku (tvoju matku!!!) a šrób.

Byakuya podišiel k dverám a vpustil polootlčeného motýľa, ktorý to napokon vzdal a zakuklil sa.
"NO výborne, teraz ešte bude trucovať, že som mu neotvoril dvere." naštval sa Byakuya a zo svojim CALM fejsom buchol do dverí.

"Tu správu som poslal ja." ozval sa Mayuri hrabajúc sa v krabici Byakuyových starožitností, kde bol mimochodom obraz Mony Lisy i prvé a posledné vydanie knihy: Bitka pri obžinkoch, ktorá mala inak úžasnú prehistorickú hodnotu, pretože je v nej podrobný opis ešte pomerne mladého yamamota (niekoľko miliónov rokov)....
"nechceš mi povedať, čo v nej je?" Byakuya podišiel a galatne Mayurimu privrel prsty do drevennej krabice.
"Ak mi požičiaš toto." do vzduchu pozdvihol kúsok oblečenia.
"To nemôžem...bol to dar, bola moja prvá."
"To verím, vrátim ti to."
"Okey, ber si to, a a teraz mi povedz, čo je to za správu." Mayuri si zastrčil podväzok Madame Pompadour do podpazušného vaku a zatváril sa nanajvýš spokojne.

"Grimmjow na twittery dosť ospevoval svoje nové filmové dielo. Vraj sa chystá veľký výpredaj aj v Soul Society, kapitáni a podkapitáni majú 30% zľavu a k tomu dostanú ešte aj osiris nálepky zadarmo. Chce sa stretnúť a prehodiť s nami pár slov. Nie je to divné? Počasie je čudné, Grimmjow chce s nami večerať a ešte aj Harry Potter a Tom Riddle sa stali kamarátmi na facebooku, lebo Harry potreboval kamaráta na farmu. Niečo sa deje..."Mayuri mal očividne množstvo

"To si mi prišiel povedať?" Byakuya nazlostene začal premýšľať, že jej podväzku sa nemal tak ľahko zbaviť. Určite sa ho zbavil rýchlejšie ako tej pohlavnej choroby, ktorú mu zanechala na rozlúčku:D
"Chystám istú vec, chcem aby bolo svedkom pár ľudí. Aj keď sa to možno nezdá, aj ja mám emócie a prejavila sa u mňa jedna veľmi veľmi otravná - nostlagia. Szayel nám pomôže, po výpredajoch sa stretneme u mňa v labáku, pripravil som špeciálnu večeru."

Byakuyovi sa celá táto vec nezdala, nielenže ho Mayuri volal k sebe na obed, ale ešte aj Harry a Tom Riddle sa stali kamarátmi na fb...niečo tu fakt nesedelo a on chcel veľmi vedieť čo.

"Vidíme sa tam, Kurotsuchi-san." oslovil ho neformálne, aby uvoľnil atmosféru, začo však zožal len kus zeleného hnisu (sliny) ku svojim nohám.
"Serem ti tvoje "san", prídi, lebo ten podväzok už nedostaneš." Mayuri bol drsňák a rozhodne sa vybral k dverám Kuchikiho sídla, kde ešte od neho pýtali preukaz o shinigami identite. Bol pohoršený.
Byakuya sa zadíval na denník v drevennej krabici, tľapol si po čele a prehodil elegantne vlasmi. "Nech to je, čo len chce, idem do toho. Som predsa v najlepších rokoch." ešte raz si spomenul na Madam Pompadur a jej nešťastnú svadbu za Charlesa-Guillauma d´Etiolles, ktorý bol taktiež jediným človekom, s ktorým kedy súperil o ženské srdce. Bohužiaľ prehral...Nad Soul Society sa zatiahli mračná a dážď začal opäž ničiť Byakuyove bonsajové záhradky okolo domu:D

28,29,30.1, osudné januárové dni

30. ledna 2011 v 0:18 | A-migo-chan:D |  Od Amy-chan
Oslavne vás pozdravujem slovíčkom konbawa!

Ja len, aby ste boli v obraze, čo sa deje posledné dni;)

- piatok - bola som v robote do 9 večer a potom šla do mesta, ale posledný autobus mi bolo málo, kedže som mala v sebe už asi 3 poháre vína a nezacnelo sa mi za domovom, tak sestra poriešila odvoz a ostala som dlhšie. S tým, že na druhý deň som mala ísť do roboty...ráno...o 7:25 budík hej...Bujarí večer trval do 2 ráno...

- sobota ráno - zobudila som sa na svoj prvý kŕč v  živote v lítku... sundaná ako nikdy, v hube ako v polepšovni, v hlave zmätok, balkón namiesto okna(akože strata pamäte...), zima mi bola a v moje brucho vydávalo čudné zvuky, na ruke som mala čudné čmáranice perom, našťastie to som si ešte pamätala. Neučesaná, s umytými zubami, a oblečená ako trhan šklban som došla do roboty...kde som sedela na parapetnej doske a hlava mi padala dozadu a dopredu, aj keď prišli zákazníci. Niežeby mi nemalo byť jedno, čo si o mne myslia, ale fakt som nevykrývala.
Počas dňa som si spomenula na zaujímavé fragmenty večera a s radosťou zisťujem, že čím som staršia, tým menej hanby si robím. VIVA LA MARTIK!...A hip hip hurá pičovinám, čo som dorobila, nespomínajúc ľudí, ktorých som bozkávala...:D

- sobota večer resp...už nedeľa noc 0:15, vlasy umyté, pyžamo na sebe, posteľ akurát pripravená, aby som do nej skočila, si s radosťou spomínam, že som jednému týpkovi napísala na hlavu ceruzkou na oči keď najebany spal na stole, že "ČO JE PIČOOO!!!"a nakreslila som mu ženské a mužské časti pohlavného ústrojenstva rovno na krk až ku kľúčnej kosti (pozor, boli ich viac, všeliakých tvarov atď:D)

Žije sa mi fajn, ešte keby mi výplata prišla a utekám si kúpiť elektronickú čítačku kníh:))


Falošná žiara nového sveta 03

27. ledna 2011 v 20:42 | A-migo-chan:D |  ......S......
28, 29 a 30 blok bolo zoskupenie troch ulíc s nižšími budovami, asi len 3 poschodovými. Nikto netušil prečo, ale tieto tri budovy sú najnižšie z prvej tridsiatky blokov. Vlastne ju uzatvárajú. Je tu príjemná atmosféra a pouličné lampy nie sú ešte úplne rozbité. Povedala by som, že sa tu žije pokojne, až na neuveriteľné množstvo besných zvierat ponevierajúcich sa po okolí. Evitinho brata Ramira prednedávnom jeden napadol a nepekne mu rozhrýzol ruku. Našťastie vakcínu proti bolesti dostal, takže mu ruku ošetrili a teraz doma odpočíva. Bývali s Evitou sami, a Ramiro tvrdo pracoval, aby ich udržal nažive. Ruky mal večne doráňané a samý pľuzgier. Z práce chodil zašpinený, ale s dobrým pocitom, že si môže dovoliť zaplatiť ďalší mesiac v podnájme.
Evita bola lenivá viac ako ja, chodila do triedy spoločne so mnou a neustále dostávala pozvania na rande od tých z Molgraipu.
Jej hebká a ostro rezaná tvárička mala priam kráľovský nádych. Rovnako ako Ramiro, bola tmavšej pleti a  uhlíkovo-čierne vlasy mala len o čosi hustejšie ako tie bratove. Bola dokonalým príkladom tulipánu medzi burinami. Najlepšie na tom činil fakt, že si všetko uvedomovala a dokázala každú príležitosť využiť vo svoj prospech.
Dary, šperky a rôzne maličkosti, ktoré dostávala ju držali pri živote a neustále jej dokazovali, že to čo si o sebe myslí, nie je nič iné, len holá pravda. Ramiro samozrejme o týchto drobných nerestiach nevedel. Prirodzene by sa ho to dotklo a jeho ega takisto. Mal rád ten pocit, že dokáže utiahnuť domácnosť. Vďaka Evitiním speňažením darom sme mohli občas zájsť do zábavných parkov, kde sa to priam hemžilo antigravitačnými kolotočmi, neopísateľné!


Naskočila som na levith a vyviezla sa na druhé poschodie k jej oknu. Očividne ešte spala, a ak som nechcela zobudiť aj Ramira, nástup oknom bolo jediné rozumné riešenie. Náhlivo som zabúchala na okno a zistila, že je dokorán. Dlhá priesvitná záclona bola trochu potrhaná a najhoršie zo všetkého - v izbe nikto nebol! Žiaden odkaz, posteľ neustlaná, dopĺňal to snáď len neuveriteľný neporiadok.

V hlave sa mi okamžite zapol alarm ohlasujúci nepovolené vniknutie a krádež, z čoho mi nabehli zimomriavky. Občas sa to stávalo. Ak Evita odmietla niekoho z tých snobov. Na pár dní si ju "požičal" a potom ju vrátil dotlčenú a omodrinovanú. Vletela som dnu a zoskočila z levithu. Oprela som ho o najbližšiu stenu a potichu sa prešla po izbe.
Veci, ktoré mali byť pôvodne umiestnené v skrini a na poličkách boli vyhádzané všade navôkol. Obzerala som sa, ale nikde nevidela jej levith. Z vedľajšej izby som začula chrápať Ramira, zdalo sa, akoby ju uniesli len prednedávnom. Dvere boli zatvorené, takže sa určite dostali dnu oknom.
Na zemi, pod kopou oblečenia ležal jej denník, v ktorom bol včerajší dátum a iba jediná zmienka, ktorá mi len potvrdila pravdivosť mojich myšlienok:
    
"Zasa sa to stalo. Mala som byť opatrnejšia. Rabiah, prosím ťa, nehovor to Ramirovi. Čoskoro budem zasa späť."
Tak predsa. Opäť ju mal nejaký prachatý synáčik, ktorý zúfalo zatúžil po spoločnosti.
Vedela, že skôr či neskôr prídem a nájdem tento odkaz. Vždy mi dá nejako vedieť, naposledy mi narýchlo poslala správu, alebo len chabý útržok písaný v skratkách, z ktorého som priveľmi vyčítať nevedela. Čudujem sa, že stihla do denníka napísať toľko viet, možno to očakávala.
Povzdychla som si. Samozrejme, ako jej kamarátka, by som sa vydala, hľadať ju, bol tu však problém. Nemala som žiadne dôkazy ani záchytné body, len rozhádzanú izbu a akýsi neurčitý odkaz v denníku. Neostávalo mi nič iné len čakať, vreli vo mne nervy a neuveriteľne som sa bála o jej zdravotný stav. Ako som povedala, chodievala dobitá ako sirota, na ktorej sa vyriadili všetci pouliční bitkári. A Ramirovi som nemohla povedať nič, dala som jej slovo...
Behom pol hodiny som pozbierala a schovala všetky veci do skrine. Denník som starostlivo ukryla pod matrac a úhľadným písmom, podobným, ako má ona, napísala:
"Ramiro, spravili sme si s Rabiah menší výlet do neznámych končím, objavila tam svoju stratenú rodinu. Vrátime sa o pár dní, nemaj strach."
Pripadala som si tak zúfalo,
neverila som, že tentokrát to zachránim, aj keď som mala byť viac menej na takéto situácie vycvičená, veci ako klamanie blízkych ľudí, boli pod moju úroveň.
S ťažkým srdcom som sa porozhliadla po upratanej izbe a potom na hodiny. Mohlo byť asi 6 ráno. O dve hodiny mi začínala škola a Ramiro sa práve prebudil. Zaliezla som do skrine a skryla svoje telo a levith za kopy oblečenia v Evitinej skrini. Čoskoro zablúdil aj do jej izby, skontrolovať či jeho malá sestra ešte spí. Aké však bolo prekvapenie, keď zbadal prázdnu izbu a na posteli len malý lístok. Začula som, ako potichu podišiel k posteli, chytil do rúk lístok a chvíľu nič nehovoril. Potom len povzdychol, presne ako ja pred pár minútami a zamrmlal niečo po španielsky. Nato opustil izbu a ešte chvíľu sa pohyboval po byte. Bez strachu som zo skrine vyliezla, až keď cvakla zámka na starých dverách a Ramiro bol nadobro preč.
Rozrazila som dvere na skrini a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Každá jedná Evitina vec bola nasiaknutá iným parfumom, čo sa v skrini miešalo do spleti pyžmového smradu. V okamihu som vložila levith do nabíjačky veľkej približne ako doska a čakala, kým svetielko nebude svietiť aspoň na modro. Batéria totiž signalizovala svoj stav práve v nabíjačke. Moja bola červená, ak vám to niečo hovorí...
Plne nabitá batéria svietila na zeleno, druhý stupeň vybitia bol modrý, tretí oranžový a štvrtý červený. Mohla som tajne dúfať, že sa do 8 dobije aspoň na úroveň oranžovej farby. Jedine, že by som nastavila vyšší odber a vyrazila poistky v celej budove. Nie, nemôžem na seba privolávať pozornosť!
Sadla som si do kresla a hypnotizovala svoj šedý levith bez hocakých motívov, akoby som očným kontaktom dokázala zmeniť stav batérie. Nutne som sa potrebovala dostať do školy. Vedela som, že na nabitie mám necelú hodinu a pol. Ak sa aj na miesto dostanem včas, živá a zdravá je viac než isté, že naspäť budem musieť ísť pešo. Zvážila som taktiež možnosť vziať nabíjačku zo sebou a zapojiť ju v jednej z tried, začo by som však zožala výsmech.
Nespomínala som, že levith bol dopravným prostriedkom len v chudobnejších štvrtiach. V Molgraipe fungovali na celkom iných a 100krát lepších vymoženostiach. Celé mesto bolo spleťou teleportačných sietí, ktoré dokázali hocičo a hocikoho presunúť v iracionálnom čase kamkoľvek.
Bolo ľahké rozoznať ľudí, ktorí žili v Molgraipe a tých z ostatných štvrtí. Všetci, ktorí jazdili na levithoch mali vždy znetvorené vlasy podľa počasia, ktoré práve vonku zúrilo. Videla som to na svojich spolužiakoch (Keď pršalo, bolo to najhoršie).
Každé dosť bohaté decko má teleportačný prístroj priamo doma. Niekedy dokonca pri výstavbe domu umiestnia teleportačné vlákna priamo do stien, čo znamená, že môžu presunúť celý dom, alebo iba malú časť. Raz som v telke videla ako to funguje. Na špeciálnom spínači nastavia lokáciu, alebo predmet, či osobu, ktorú chcú presunúť a v okamihu sú na druhej strane sveta, či o pár metrov ďalej. Rozšírili sa však chýry, že neustále premiestňovanie je zdraviu nebezpečné, preto väčšina bohatých deciek býva od školy len pár metrov, pri najhoršom kilometer.

Rozhodla som sa, že Evite z dlhej chvíle zanechám správu. Nadvihla som teda matrac na jej obrovskej posteli a opäť nahmatala denník.

"Vieš ako nenávidím, keď sa vždy takto vyparíš. Skús byť nabudúce menej stručná a napísať mi, kto ťa tentokrát uniesol, aby som tam mohla napochodovať a rozmlátiť im držky. Ale teraz naozaj: Mám o teba strach, mala by si s tým prestať a nájsť si naozajstnú prácu. Rab."
Zvyšný čas som sa ponevierala po byte a robila všetko preto, aby som sa zabavila. Hodila som do seba niečo z chladničky a zamaskovala všetky stopy, že v byte po Ramirovom odchode niekto bol.

O 7:50moju pozornosť pritiahla nabíjačka, svietiaca oranžovou farbou. Ak by som počkala ešte pár minút, batéria mohla byť celkom slušne nabitá, ale oranžová stačila aj na odlet domov, takže som levith odpojila.
Do Molgraipu trvala cesta približne 15
minút, ale toľko času som nemala.
Musela som pridať a letieť tzv. samovražednou jazdou. Písali sme dôležitý test a ak by som sa nezúčastnila, mohli ma pri najhoršom vyhodiť, čo som nemohla riskovať. Celý môj budúci život závisel od školy, ktorá mi mohla zaistiť celkom slušnú budúcnosť.
Naskočila som na dosku a otvorila okno. Pomaly som sa vzniesla do vzduchu a premýšľala, ako vysoko musím letieť, aby som nezrolovala ďaľších ľudí, ktorí možno len tak z nudy poletovali okolím. Napadlo ma, že 50 poschodí bude dostatočne vysoko a aj napriek môjmu strachu z výšky, mi začal v krvi prúdiť adrenalín.
Vzniesla som sa tak vysoko, že som takmer nedovidela na zem a rozbehla sa nepríjemnou rýchlosťou. Už som sa neobávala o akúkoľvek ľudskú prítomnosť, pretože takto vysoko sa neopovážil vyletieť nikto z ľudí, ktorých poznám. Cítila by som sa takmer bezpečne, keby tento pocit neničila jedna skutočnosť. V takýchto výškach to nebolo bezpečné. Pohybovali sa tu rôzne formy života, ktoré sa navzájom okrádali a ubližovali si. Ľudia z Tumevoru, ktorí sa touto nečestnou cestou dostávali k peniazom. Číhali z výšok na práve prechádzajúcich ľudí ako hladné zvieratá na svoju korisť a keď ich lapili do pasce, vycerili svoje tesáky. Trochu ma pri tejto predstave striaslo, ale letela som tak rýchlo, že nemali šancu prenasledovať ma. Keby sa o to čo i len pokúsili, zazreli by akurát čoraz viac vzdiaľujúcu sa šmuhu, neschopní, dostihnúť ju. Prestala som si lámať hlavu zbytočnosťami a oddala sa adrenalínovej jazde v oblakoch. Po pár minútach mi oči pristáli na hodinkách, ukazujúce 7:55 pričom som trochu stratila orientáciu. Zahla som trochu nižšie a prišla nato, že som minula Jabvile a od školy a Molgraipu ma delilo len pár kilometrov. Nestihnem to, nestihnem to, nestihnem to....
     "Makaj, ty šrot!" dupla som do toho a rozbehla sa trochu neprimeranou rýchlosťou rovno do ruchu veľkomesta. Tu som už musela uhýbať a obiehať ako na ceste, pretože sa tu pohybovalo viac ľudí na levithoch, ktorí jazdili rozhodne opatrnejšie ako ja. Za chrbtom sa mi ozývali nesúhlasné výkriky, ktoré som s radosťou ignorovala. Bola som vo svojom živle.
Ani nie o 2 minúty som zastala nad budovou školy, ktorá bola vyššia ako 250 metrov. Na špeciálnej pristávacej ploche už spustili mreže, takže som nemala šancu dostať sa dnu. Pristávacia plocha bola z časti v budove, preto to vyzeralo, akoby do školy niekto zahryzol. Jej okrúhly tvar pôsobil ešte futuristickejšie ako v skutočnosti bol. Dych mi vyrážala hlavne veľkosť tejto plochy. Bola dostatočne obrovská nato, aby na nej pristálo lietadlo a nieto ešte malý ľudia s levithmi.
Musela som hľadať, na ktorom poschodí mi začína vyučovanie. Zapla som automatický zameriavač, ktorý ma donútil vyletieť ešte o niečo vyššie, kde sa už dýchalo trochu horšie. Lietala som okolo budovy a nazerala do okien, v ktorej som čakala náznak známej tváre.
Približne minútu pred zvonením som uzrela tvár spolu sediacej, ktorá na mňa mávala. Očividne si ma všimla skôr, ako ja ju.
Gestikuláciou som jej naznačila, nech otvorí okno, načo reagovala trochu vyplašene. Priskočila k oknu, jedným ťahom ho otvorila dokorán, načo sa väčšina hláv v triede otočila k oknu a sledovali, ako sa budem snažiť pristáť v triede. Mierne som spomalila a elegantne preletela dnu. Všetci len nemo stáli a nechápavo na mňa pozerali. Bolo všeobecne známe, že ak niekto zmeškal vyučovanie, bolo prísne zakázané lietať dnu oknami. Ak by ma niekto ohlásil u riaditeľa, mala by som pekné problémy.

     "To je teda nástup, prečo nikdy nechodíš na čas?" Saga mi pomohla zliezť z levithu a bezpečne ho uložila medzi tie ostatné.
     "Musela som nabiť batériu, domov pôjdem očividne pešo, keby si videla, ako som letela! Myslím, že som zrazila pár nebeských pirátov." Zažartovala som.
     "Preboha! To si bola až tak vysoko? Ty sa raz zabiješ! Pozri sa ako vyzerá tá tvoja doska. Kedy si vyrazila z domu?" Saga sa najprv zdala ustráchaná, ale stále sa pýtať ju pobádala hlavne zvedavosť.
     "Cesta sem mi trvala asi 7 minút, ak nerátam to stupídne obiehanie okolo budovy a hľadanie učebne. Fakt ma to štve, to nás nemôžu nechať na jednom poschodí?" nespravodlivo som vyhlásila.


V tej istej chvíli som spozorovala niečo podozrivé. Nielenže bolo v triede hrobové ticho, ale všetci so zatajeným dychom počúvali. Hltali každé slovo a niektorí neveriacky krútili hlavami.
Saga si dramaticky pritlačila ruku k ústam a zhíkla: "Veď si sa mohla zabiť!" zvolala hlasnejšie ako bolo potrebné.
     "Nepreháňaj." Hodila som na ňu škodoradostný pohľad a posadila sa za stôl. Spustila som školský operačný systém, ktorý bol viac-menej novinka, ale väčšina študentov sa na ňom naučila vcelku rýchlo robiť.
Keď všetci videli, že divadlo skončilo, posadali si na svoje miesta a poslušne sme čakali, kým sa ozve zazvonenie.

Medzitým sa ku mne naklonil spolužiak z ľavej strany, ktorý bol z Jabvile. Bol to celkom suchár a nie vždy sme našli spoločnú tému na rozhovor, ale priateliť sa s ním malo svoje výhody, čo sa mi osvedčilo niekoľkokrát na testoch.
  

"Naučená?" poťukal po monitore a neunikol mi jeho ironický tón hlasu.
     "To záleží len na tebe." Opätovala som mu a napojila sa na jeho počítač.

Škola mala síce svoj bezpečnostný systém. Lenže všetko nové ma vždy svoje chyby, kým sa to párkrát nevyskúša v praxi. Torger tieto chyby s radosťou hľadal a obchádzal vlastnými nekalými metódami, ktoré by som nazvala hrubé porušovanie školského poriadku. Všetko by bolo fajn, keby som sa v tom neviezla s ním...
V IT bol natoľko zbehlý, že ma vôbec neprekvapovalo, keď mi neustále nosil na posúdenie vlastné vynálezy. Všetok svoj voľný čas trávil pri počítačoch a aj napriek jeho miernemu odporu voči ľuďom, ma občas zavolal na malú jazdu po oblakoch.
     "Takže 7 minút? To bude asi tvoj rekord. Mám čo robiť, aby som ťa prekonal. Len mi, prosím ťa, povedz, prečo si batériu nenabila včera?" stále na mňa hľadel tými svojimi zvedavými fialovými očami.
     "Hm, niečo mi do toho skočilo, veď to poznáš - nájom a útek. Tentokrát som však musela skákať von oknom. Keby si videl tu show, Shai práve vstúpil dnu, a ja som vysko-" prerušil ma zvuk otvárajúcich sa dverí a následné klopkanie. Profesorka sa niesla dnu tak hrdo ako nikdy predtým. Okamžite mi do oka padol jej nový prsteň a náušnice. Škodoradostne som pichla do Sagy, ktorá si tiež všimla Albrechtovej namyslený výraz.
     "Stará Brechta sa bude vydávať." Precedila som pomedzi zuby dostatočne nahlas, aby to počula aj zadná a predná strana publika. K nej táto moja poznámka našťastie nedoľahla, takže som pár nervóznych ľudí prinútila k úsmevu.

Falošná žiara nového sveta 02

27. ledna 2011 v 16:07 | A-migo-chan:D |  ......S......
Konečná príprava levithu pozostávala z nabitia batérie. Ten, kto si opravoval takéto prístroje sám, si kopal zároveň vlastný hrob. Keby sa po ceste pokazil, padnem do hĺbky a zabudnutia dopravy, kde by ma auto či iný dopravný prostriedok rozmetal na milión kúskov. Nemôžem si dovoliť platiť opravára, keď nemám ani na nájom. Prichádzam nato, že asi nado mnou držala ochrannú ruku šťastena, či iná nadpozemská bytosť - inak si to totiž vysvetliť neviem.
Ozvalo sa klopanie. Niekedy ste nevedeli, z ktorej strany klopanie prichádza a či patrí vám. Steny tu boli tak tenké a podlaha dokonale deravá. Toto klopanie však jednoznačne patrilo mne a mojim dverám. Chvíľu som mala strach, že keby dotyčný viac udrel, dvere jednoducho vyletia z pántov a opravovať ešte aj toto nebolo v mojich silách.
Samozrejme, že som sa zľakla. Ak sa ma niekto dožadoval, väčšinou to bolo pod zámienkou, že ma chcú zmlátiť, okradnúť, alebo mi pri najlepšom vynadať. Dôvod? Určite vás neprekvapím - boli to peniaze.
     "Viem, že si tam Rabiah, počul som ťa chodiť!" za dverami stál Shai a zúrivo búchal na dvere. Nachvíľu som zamrzla a ani sa nehýbala. Nedovolila som si ani len dýchať, nieto ešte ozývať sa. Ak by ma teraz Shai prichytil, asi by mi poriadne vynadal a vyhrážal sa mi, že ma ohlási ako neplatiča. Veru, ďaleko k tomu nemal, intenzita búchania začala naberať aj na hlasitosti, čo museli počuť ešte o pár poschodí vyššie. Nechápem, ako táto budova mohla stále stáť. Bola ako domček z kariet, niekto by odstránil jeden podporný pilier a všetci by sme leteli ako papierové lietadielka.
Na levithe som rýchlo doladila hladinu sklonu a nešťastne zavrela oči pri pohľade na stav batérie. Sotva vyletím z okna, skončím v smetiaku rovno pod budovou. Trpko sa mi vynorila spomienka na nákladné auto, ktoré včera odnášalo obrovský kontajner po okraj zaplnený nepoužiteľnými haraburdami, ako boli staré matrace, alebo len obyčajné smeti a povzdychla si. Dnes mi rozhodne šťastie nepraje, alebo ešte pravdepodobne spí a nechce sa mu zapodievať akousi chudobnou dievčinou, ktorá nemá peniaze na nájom a musím okamžite zmiznúť zo svojho bytu, aby nemala opletačky so zákonom.
     "Ja tie dvere vyrazím!" hučal nahnevaný Shai a začal do nich neľútostne kopať. Dvere kričali bolesťou a drevo praskalo rovnako, ako keď človeku lámete kĺby. Nemala som na výber, teraz, alebo nikdy!
Schmatla som levith a ocitla sa tesne pred oknom, keď sa Shaiovi podarilo vyraziť dvere a nasrdene v nich stál ako vyhadzovač a pasák v jednom.
     "Kurva!" zahrešila som a jednou rukou sa vyšvihla von otvoreným oknom.
     "Rabiah, stoj!" začula som tlmený hlas, keď som sa vnorila do hluku vonkajšieho sveta.
Vysvetlím vám, čo bol môj najväčší problém. Levith bola plochá doska, niečo ako surf, len asi o polovicu menšia. Dobre sa nosila v ruke, pretože bola ľahká a praktická. Veľa ľudí si na ňu maľovalo vlastné vzory, iný si vzhľad dávali zhotovovať na počkanie v špeciálnych dielňach. Na povrchu bola hladká, vyrobená z magnézia, čo bola látka jedinečné ľahká a zároveň pevná. Na vrchole bol detektor pohybu a dve šľapaje vyrobené presne na mieru. Resp. bolo lepšie, ak vám sedeli na mieru, verte mi. Zažila som si aj malé či veľké a nebol to práve najbezpečnejší zážitok. Keď vaše nohy zapasovali presne do šľapají jemne vyrytých do dosky, detektor pohybu zaznamenal, že stojíte pevne a spustil sa celý program. Samozrejme, že na levith ste museli nosiť špeciálne topánky, ktorých podrážka bola vyrobená presne na dosku. Pri spustenom programe, sa nemohlo stať, že by sa podrážka od dosky oddelila, takže systém bol nanajvýš bezpečný. Spojovala ich akási sila, ktorá zároveň rušila tu gravitačnú, takže ste mohli vyletieť do obrovských výšok. Účel levithu bol jasný - rýchlo a bezpečne. Napriek tomu ho vlastnila len mladšia generácia.
Po prvé: Bolo dôležité, aby ste zvládli ovládanie, načo slúžili rôzne výučby jazdy na levithe. Samozrejme, že boli spoplatnené, takže ja preukaz prirodzene nevlastním. Je to ako s autom, ak sa chcete naučiť jazdiť, naučíte sa. V tej dobe bolo už len veľmi málo ľudí, ktorí si dovolili pohybovať sa bez preukazu. Kedykoľvek vás mohli zatknúť a mohli ste mať problémy za nelegálnu jazdu.
Po druhé: Staršia generácia už mala väčší problém zvyknúť si na vymoženosti modernej doby, takže používali zastaranú dopravu. Ale ako som povedala, kto chce, naučí sa. Užívateľom stačilo len nastaviť správny sklon dosky, dobre nabiť batériu a hurá do vzduchu. Milovala som ten pocit.
Tentokrát som však mala horší problém. Ako som padala z 50 poschodovej budovy rovno dole, musela som si rýchlo rozmyslieť, ako budem postupovať. Mohol zo mňa zostať len mastný fľak, keďže kontajner podo mnou nebol na svojom mieste (Niežeby to malo nejaký účel. Ak by človek padal z 50 poschodia, je jedno, či by dopadol na matrac, alebo nie. Zostal by z neho len fľak, ale musela som sa nejako utešiť, no nie?).
Vo vzduchu som zaujala niečo ako obranný postoj pri basketbale a rýchlo dostala dosku pod svoje nohy. Netrvalo to ani 2 sekundy a detektor pohybu reagoval na podrážku topánky. Okolo nôh sa mi natiahli ochranné remene a podrážka sa neviditeľnou silou spojila s magnéziovou doskou. Skvelé!
Nahla som sa až príliš dozadu a vo vzduchu sa mi podaril kotrmelec. Z nejakého dôvodu som ešte nezačala panikáriť, takže som sa zhlboka nadýchla a vložila do brzdenia trochu viac ladnosti, opatrnosti a istoty. Na druhý krát sa mi to podarilo a ja som sa konečne vznášala vo vzduchu asi 40 metrov nad zemou, keď mi mysľou preblesla absurdná myšlienka zadovážiť si prehistorický padák. Pousmiala som sa a sústredila sa na jazdu. Čo najrýchlejšie som pristála na najbližšej budove, o niečo nižšej ako tá, v ktorej som bývala a až keď som stála nohami pevne na zemi, si uvedomila, že mi srdce tlčie ako splašené.
     "Veď ty sa vrátiš, pankhart jeden!" začula som ešte Shaiov hlas, ktorého tvár bola už samozrejme v nedohľade. Ach, trhalo mi srdce, že som si znepriatelila tak milého chlapíka, akým bol on, ale nemohla som riskovať. Zadívala som sa okolo seba. Slnko vychádzalo spoza oblakov a nový deň mi ukazoval svoju tvár. Všimla som si, že z budovy oproti na mňa hľadelo niekoľko párov zvedavých očí, ktoré boli svedkami tohto ranného divadla. Niektorí pozerali nechápavo, iní vydesene, ďalší zasa pobavene. Vtedy mi to konečne docvaklo. Iba krôčik ma delil od bolestivej smrti a keď som si predstavila svoje rozmliaždené telo v hrobe, rýchlo som zavrela oči a túto myšlienku vyhnala nedobrovoľne z hlavy.
Vedela som, čo mám robiť. Takáto situácia sa mi síce nestávala. Totiž, jasné, že som stále utekala pred Shaiom, alebo ľuďmi, ktorých na mňa príhodne poslal, ale väčšinou útek pozostával z behania po schodoch. Poviem vám, bežať 50 poschodí dolu nie je bohviečo, jednak sa vám točí hlava a jednak dychčíte ako pri maratóne. Shaiových ľudí to prestalo baviť pri 40 poschodí a potom sa budovou ozýval len dupotom mojich nôh. Vtedy som si vydýchla a zvyšok odkráčala veľmi pomaly. Ale nikdy som nebola nútená skákať von oknom a riskovať vlastný život. Prekvapil ma, takto skoro ráno ma ešte nikdy nenavštívil.
Utekala som o pár blokov ďalej ku spolužiačke Evite. Dúfala som, že už bude hore a pomôže mi nabiť levith, pretože ten môj mlel z posledného a povedzme si na rovinu, bol v celkom hroznom stave. Párkrát sa mi ho podarilo "obtrieť" o pár budov, pretože som nejazdila priveľmi opatrne. Pre mňa bola jazda na levithe adrenalínovým športom. Lietala som obrovskou rýchlosťou, čo spaľovalo priveľa energie. Behom troch dní bol vybitý a musela som ho nabíjať. Trvalo to niekoľko hodín, kým bola batéria úplne nabitá.
Ulice boli ešte celkom prázdne len kde-tu sa ponevierali ľudia, ktorí zháňali strechu nad hlavou, či jedlo. Bezdomovci - bytosti patriace do Tumevoru. Keď som konečne dobehla do bloku
28-5, vynímala sa predo mnou celkom slušne vyzerajúca budova orámovaná zeleným nezmarom
- brečtanom. Táto rastlina bola ako ja - dokázala prežiť všade. 

"Meno vetra" v skratke

27. ledna 2011 v 13:51 | A-migo-chan:D |  Od Amy-chan
Musím povedať, že som dlho nečítaa tak dobrú knihu. Žánrovo je to určite odlišnejšie od toho, na čom si dosť lipnem, viď (teenagerské debiliny o pubertiačkach, ktoré objavujú svoje tajomné sily a vždy sa im do cesty pripletie nejaký ten fešák a ako to býva, vytvoria pár:D) Ale toto!

Ponevierala som sa v Pantha Rei pod zámienkov utratiť svoju výplatu za nejakú dobrú knihu. (Iba časť výplaty:D) a pohybovala som sa okolo Fantasy a Scifi oddelenia ako je mojim zvykom samozrejme. nenašla som však nič, a keď aj niečo upútalo moju pozornosť bolo to na pokračovanie asi na 10 kníh, možno viac. Takže som si povedala, že sa nato vykašlem a nechám si to uležať v hlave.

Keď som však odchádzala, zbadala som tesne pri pokladni kôpku kníh a v nej jediný a posledný kus knihy "Meno vetra" túžobne sa na mňa pozerajúc za svojich 20 euro - no nekúp to.

Zobrala som ju a povedala si, áno, toto si dnes prečítam v robote. Ale nakoniec som si to nechala na doma, lebo som mala ešte rozčítanú "Keď som bol smrteľný", ktorá, ak sa nemýlim teraz tróni v Artfóre vo výklade. Aj keď som mala pocit, že je to pekne stará kniha, ale minule tak mali bítnikov, takže oni to asi nedávajú podľa novosti (palec hore:)

Zaujal ma obsah knihy - na zadnej strane, pre predstavu vám ho sem opíšem:)

Volám sa Kvothe. Mená sú dôležité, pretože vám o človeku veľa prezradia. Mal som viac mien, ako si ktokoľvek zaslúži. Adem ma volal Maedre. Podľa toho, ako sa to vysloví, to môže znamenať buď Plameň, Hrom alebo Zlomený strom.
Môj prvý mentor ma volal E'lir, pretože som bol bystrý a veľmi dobre som si to uvedomoval. Moja prvá skutočná milenka ma volala Dulator, pretože sa jej páčilo, ako to slovo znie. Volali ma Shadicar, Ľahký prst a Šesť strún. Nazývali ma Kvothe Nekrvácajúci, Kvothe tajomný a Kvothe Kráľovrah. Každé z týchto mien som si zaslúžil. Kúpil som si ich a ťažko za ne zaplatil.
Vyrastal som však ako Kvothe. Otec mi raz prezradil, že to znamená 'vedieť'. Pravdaže, dostal som ešte množstvo iných mien. Väčšinou boli neohrabané, no iba zriedka nezaslúžené.
Oslobodil som princezné od spiacich hlinených kráľov. Do tla som vypálil mesto Trebon. Strávil som noc s Felurian a neprišiel som o život ani o zdravý rozum. Keď ma vylúčili z Univerzity, nemal som ani toľko, v koľkých tam prijmú väčšinu študentov. Len za svitu mesiaca som vstúpil na cesty, o ktorých sa iní báli rozprávať aj za bieleho dňa. Rozprával som sa s Bohmi, miloval som ženy a skladal piesne, pri ktorých trubadúri plakali. Možno ste o mne už počuli.

Už len z tohoto samotného opisu som bola taká zvedavá, že som od 10 večer do 3 ráno hltala prvých 200 alebo možno aj 300 strán. A poviem vám, to teda bola šupa! Nečakala som, že niekto dokáže napísať takto pútavý príbeh! Aj keď polovica toho, čo bola v obsahu sa ešte v tejto knihe nevyskytla (pretože je na pokračovanie a má 3 časti, preložená bola ešte len jedna a ostatné anglické ani na internete nenájdete. Je to hotový klenot a všade ju majú vypredanú a dotlač sa robiť nebude. Chápete, keby som si ju nekúpila, už by som ju v živote nemala!!!! Boha, vďaka tej mojej sprostej intuícií:D

Príbeh je vcelku jednoduchý...Starý krčmár Kvothe, rozpráva svoj príbeh pisárovi - kronikárovi a počúva ich pri tom Bast, ktorý je Kvotheovým učňom.
Kvothe je malý chlapec žijúci s kočovnou spoločnosťou svojich rodičov, ktorá jedného dňa natrafí na ozajstného mysterika, ktorý bude Kvotheho učiť základy sympatiky, čo je veda, ktorá sa vyučuje na univerzite, kde sa chce Kvothe strašne dostať.
Ako malý chlapec ma úžasnú pamäť, rýchlo sa učí veci a je výnimočný, pretože ako malé dieťa chápe veľa súvislostí.
Jedného dňa však mysterik Abenthy od nich odíde a Kvothe ostáva sám. Kvotheov otec skladá piesne a zapomoci lutny ich dokáže zahrať tak, že rozplače publikum. Už dlhšiu dobu skladal pieseň, ktorá bola o Chandriárcoch. Istý večer, keď ide Kvothe do lesa po drevo, tak sa vráti a zisťuje, že celú ich kočovnú spoločnosť vypálili a oheň bol modrý - znak Chandriárcov.
Celá táto tragédia ho dosť poznačí a on sa statočne prediera životom. Sú tam opísané jeho cesty - les, v ktorom žil. Mesto v ktorom 3 roky kradol a snažil sa prežiť, aj keď už mlel z posledného. Jeho konečné prijatie na univerzitu a dobrodružstvá hodné zlatej medaile.Ale čo tam potom, prečítajte si to...

Pri niektorých častiach mi vyhŕkli slzy do očí. Keď to čítate, beznádej hrdinu sa na vás prenesie ako choroba a proste to cítite spoločne s ním. Ešteže som bola vždy doma a mohla tak vyroniť slzu dve, za tohoto úžasného bojovného chlapca.
Inokedy som sa zasa rehotala, doslova. Niektoré charaktery postáv, a ich hlášky, situácie v ktorých sa vyskytol, alebo keď proste Kvothe len niekoho odpálil, sú na nezaplatenie:D
Prežívala som taktiež chvíle, kedy som bola na neho doslova pyšná! (čo vám budem hovoriť, musíte si to prečítať a sami si to zažiť:)
A v knihe bolo aj veľa múdrostí napr. "Múdrosť sa s odvahou neznáša." alebo staré známe: "Človek príde o detstvo v momente, keď začne rozmýšľať nad budúcnosťou".

Musím povedať, že takýchto múdrostí bola celá kniha. Úplne obyčajné veci, ktoré sa bežne stavajú a on ich praktizoval do života chlapca, ktorý to vôbec nemal ľahké.

Sľúbte mi, že si to prečítate, má to síce 640 strán, ale naozajto stojí zato;)

Falošná žiara nového sveta 01

26. ledna 2011 v 21:57 | Amy-chan |  ......S......
Keď občas počúvam svoje slová, zniem sama sebe ako o niekoľko rokov starší človek. Inokedy moje činy nasvedčujú tomu, že môj mentálny vek je v skutočnosti ešte menší, ako ten skutočný.
Môj dobrý priateľ Adar mi raz povedal, že to, ako človek vyzerá nemusí vždy odpovedať jeho skutočnému veku. Dlhé roky ma presviedčal, že telo je len prázdna schránka, ktorá slúži nato, aby uchovávala to najdôležitejšie - dušu, či energiu (volajte to, ako chcete).

Ja si však myslím, že to nie je úplne tak.

Videli ste niekedy oči človeka, ktorý si životom preskákal nepríjemné strasti a draho zaplatil za svoje pochabé činy? Videli ste tie unavené oči, v ktorých sa odrážal pevný či nezlomný pohľad?
Dokážete si predstaviť, ako takéto oči vyzerajú, ako sa pozerajú, ako vnútorne plačú, pretože sú celé zjazvené a vidia to, čo predtým nie (pozor, nemusí to byť iba príjemná skutočnosť)?
Ja som videla, a verte mi, že to nebol práve príjemný pohľad do zrkadla...

Žila som život, ktorý by si neprial snáď nikto. Žila som v dobe, v ktorej by nechcel žiť ani ten najväčší dobrodruh. Prežívala som v nenávidenej spoločnosti, medzi tou najväčšou nehumánnou spodinou, ktorá sa nebála pre vlastnú prestíž zapredať najlepšieho priateľa či rodinu. Jeden čas, som si želala vlastnú smrť tak úpenlivo, že by som pre ňu urobila čokoľvek.

Viete si predstaviť najhlbšiu beznádej a bezmocnosť?

Samozrejme, že táto predstava je relatívna. Každý poníma vlastnú bolesť v dúškoch, ktoré dokáže spracovať. Ale, čo sa stane, ak túto kašu nepríjemností nedokáže kvôli jej hustote a odpornej chuti prehltnúť?
Najpravdepodobnejšou odpoveďou je asi - zabije sa.
Ale čo ak, je smrť menej pravdepodobná, ako predpoveď, že na púšti sa rozprší?

Falošná žiara nového sveta
Podišla som k oknu a handrou poutierala jemne zarosené okná. Stávalo sa to často, hlavne, ak ste dlhšie nevetrali. Cez zastarané a prachom zapadané rolety presvitalo trochu lúčov svetla. Pretrela som si oči a pocítila chlad, ktorý sálal z podlahy, ako vôňa čerstvo upečeného mäsa z panvice. Bosými nohami som potichu ťapkala po spráchnivenom dreve, ktoré však ešte celkom obstojne praskalo. Nebývala som v najhorších podmienkach.
Štvrť Tansemi, v ktorej som vyrastala, bola ešte v pomerne dobrom stave. Nehovorím len o architektúre, ale aj o sociálnom statuse. Nie každý sa mohol pýšiť strechou nad hlavou. Počas svojho života som spoznávala ľudí, ktorí žili "z ruky do úst", ale napriek tomu boli šťastní a hlavne vďační za každú maličkosť.

O 3 poschodia vyššie som začula zvuk klavíra, ktorý sa rozliehal snáď cez 5 poschodí. Nepravidelné trieskanie do klávesov dávalo na známosť, že sa zaň posadil určite nesprávny človek. Prešla som kúsok od okna a celou váhou sa zvalila do postele. Opäť sa k hudobnému nástroju dostala Ri - Zolinova mladšia sestra a počuteľne sa ho snažila napodobniť. Stávalo sa to skoro každé ráno. Čudovala som sa nahnevaným výkrikom susedov a spolubývajúcich, ktorí sa s tým nevedeli zmieriť. Ak raz decko počuje klavír, alebo ktorýkoľvek nástroj, bude sa ho dožadovať ako hladný chleba a smädný vody.

     "Ticho!!! Je 5 ráno, dočerta!" začula som hlas zo všetkých najvýraznejší. Správca, bývajúci poschodie podo mnou hromžil svojim hrubým hlasom ako staré bublajúce potrubie. Bol to dobrý chlap - obetavý, milý a ústretový, ale na môj vkus až priveľmi fajčil. Dalo sa s ním dohodnúť, ale len ak nevidel postranný úmysel. Dokázal odhadnúť pravú povahu človeka. Hádam, že príčinou bude jeho bývala práca, v ktorej sa zaoberal hlavne psychologickým profilovaním zločincov. Niekedy bol však až priveľmi podozrievavý, ale pracovná deformácia sa po čase odrazí na každom.

Trochu ma myklo, keď som začula, ako nepravidelné disharmonické búchanie ustalo. Ešte raz som si pretrela oči a zadívala sa do stropu, akoby sa cez škáry v podlahe mala prepchať Zolinova hlava a rozpačito sa ospravedlniť za ten ranný bengál.
"Koniec?" nechápavo som nastražila uši a viac-menej si priala, aby Zolin začal hrať. Bol to snáď najtalentovanejší hudobník akého som poznala. Ich rodina žila vďaka jeho hre na klavír celkom obstojne. Mali kde spať, čo jesť a pravidelne platili nájom - nie ako ja. Pri spomienke na nevyriadené účty, ktoré sa mi povaľovali pred dverami, mi ruka pristála na čele.
     "Shai ma zabije." Točila som hlavou nad svojou neschopnosťou zohnať si prácu. Už 3 mesiace som nezaplatila nájom a správca sa mi niekoľkokrát vyhrážal, že na mňa pošle mužov zákona.

Budovou sa rozhostila priam famózna hra. Doslova som videla ako Zolin brázdi prstami po čiernobielych klávesoch a stláča ich šikovnejšie, ako ktorýkoľvek klavirista. Zavrela som oči a započúvala sa do pomerne veselej hry, ktorá mi vyčarila na tvári nejedenkrát úsmev väčší, akoby bolo zdravé. Zolin to naozaj vedel, nie len hrať, ale takisto naladiť ľudí na optimistickú vlnu.
Pri jednej pesničke ráno, ste mali aspoň chuť vyjsť
na ulicu bez myšlienok, že dnešný deň vám zasa pripravil odporné nástrahy čakajúce na každom rohu plesňou obrastených ulíc.
Cítila som ten vnútorný pokoj ľudí, ktorý ráno vstávali do práce ako otroci nespravodlivého systému sveta, ktorý si rozhodne sami nezvolili. Stavím sa, že najmenej polovica z nich ležala so zavretými očami na posteli a vychutnávala si tú nezameniteľnú melódiu. Protestujúce hlasy utíchli, dokonca sám správca Shai teraz ticho sedel a počúval.
Aj keď
väčšina z nás bola na túto rannú hru zvyknutá, nikdy sme ju nepokladali za rovnakú. Každým ránom z nej sálala výnimočnosť, krása a pokoj, aký ste zažili len málokedy. Takéto okamihy si človek chce pamätať navždy, pretože vo vtedajšom svete nebolo všetko tak pekné, ako sa mohlo zdať.
O pár minút hra prestala a starý dom z tehál a malty začal postupne s novým dňom ožívať. Počula som holiaci strojček o poschodie nižšie, od susedov sálala vôňa raňajok a nado mnou veselo dupotali čiesi nohy v rytme akejsi neidentifikovateľnej pesničky.
Obklopená týmto ranným rámusom, som vzdala myšlienku na spánok a radšej sa pobrala, rýchlo si opraviť levith. Túto špeciálnu dosku na rýchle presúvanie sa medzi obrovskými budovami vlastnil snáď každý obyvateľ Tansemi. Nebola drahá a dovoliť si ju mohli aj horšie sociálne prípady. Pamätám si dokonca časy, keď ju pri voľbách rozdávali na uliciach Loosreenu zadarmo. Loosreen bolo obrovské mesto, ktoré pozostávalo zo 4 sídlisk, alebo štvrtí. Patrila sem aj štvrť Tansemi, v ktorej som bývala. Do centra mesta to rozhodne bolo niekoľko desiatok kilometrov, ale na levithe to trvalo len pár rýchlych minút. Ako som už spomínala Tansemi bola pomerne slušná štvrť, čo sa o tých zvyšných troch povedať nedá.
Štvrť Tumevor mala povesť najhoršej štvrti, kde žili, alebo skôr prežívali ľudia, ktorý stratili nádej na život. Nedokázali sa postaviť na vlastné nohy a padli na najhlbšie dno ľudskej beznádeje. Sám zákon mal strach vkročiť na túto nepriateľskú pôdu, aby sa postaral o niektoré nepokoje sršiace od samotného jadra. S narastajúcim strachom z tohto miesta, odmietlo niekoľko ľudí vkročiť do toho centra ľudskej úbohosti, a preto sa vyššia sila rozhodla, že sa toto miesto v nedohľadnej dobe bude rekonštruovať. Čakali ste niečo lepšie? Ja nie...
Jabvile bol na tom o niečo lepšie. Aj keď táto štvrť mala tiež svoje "svetlé" miesta, aspoň bola obývateľnejšia ako ostatné a našli ste tu dokonca aj fungujúce a prosperujúce predajne potravín a oblečenia.
V poslednom rade sa dostávam k najlepšej a najbohatšej štvrti Molgraip. Ako to už býva zvykom, centrum mesta bolo zároveň centrom Molgraipu, sídlom boháčov a ich detičiek. Celá prosperita mesta vychádzala z tejto jedinej časti, kde pracovali najväčší podnikatelia, ktorí boli buď zbohatlíkmi, alebo jednoducho dedili všetkom majetok z generácie na generáciu. Mohla by som opísať, aké to tam bolo krásne, koľko parkov, stromov, kvetín a čistoty obsahoval celý tento balíček príkladného života, ale niečo tu predsa len chýbalo - život, radosť a spontánnosť. Zákon im zväzoval ústa do takej miery, že strácali vlastnú hrdosť a súdnosť. Dokázali si podrážať nohy s takou radosťou, že sa do Jabvile alebo do Tansemi každú chvíľu prisťahoval bývalý miliardár.
Veru, v každej štvrti platilo jedno pravidlo. V Tansemi znelo: "Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ." V Tumevore staré známe: "Prežije najsilnejší." V Jabvile: "Drž hubu a krok." A heslo Molgraipu znelo: "Oko za oko, zub za zub."
Ľudia boli ešte väčšie zvieratá ako kedysi, o čom som sa na vlastnej koži presvedčila niekoľkokrát aj sama.



Bleach 300 krátke zhrnutie

25. ledna 2011 v 15:19 | A-migo-chan:D |  Anime recenzie
Bleach 300 aneb THIS IS HELLOU AIZEN BULLSHIT KITTY! :D

Dámy a Páni, touto pseudorecenziou vás opäť vítam už pri tristom diely anime Bleach, ktorú ako iste už tušíte si pekne vychutnám, lebo číslo 300 je magické (a nie len na východe:D) Určite si všetci spomínate na video, ktoré sa šírilo internetom. Hovorím o videu - This is Sparta, ktorým gró veci spočíva v troch vetách: 1.) This is madness. 2.) Madness? 3.) THIS IS SPATRA!!! :D
S Víťom sme tak trochu viac dúfali, že sa v tejto časti objaví najmä Zaraki, pretože presne on by sa hodil na zakričanie frázy, THIS IS ZARAKI, ale kedže dej Bleachu sa zatiaľ odohráva nad falošnou Karakurou, kde je jediným najnaskilovanejším Aizen, musíme si zvyknúť na jeho nezvyčajný kostým.
Nedá mi však nepovedať, že touto epizódou som milo prekvapená. Nielenže tam bolo dosť akcie, vtipu a takisto grafika nesklamala (áno, aj graficky majú občas svetlé chvíľky), ale takisto tí, ktorí nečítajú mangu, museli byť týmto dielom BRUTÁLNE zaskočený.
Ako by som ju teda v jednoduchosti opísala? (Ja tu nie som od toho,
aby som písala jednoducho - aj keď sa tieto recenzie doslova nazývajú krátkymi - vždy majú tak tri A4) :D
V prvom rade plná prekvapení, a brutálnej bitky, kedy mi v niektorých scénach preblesla hlavou myšlienka - toto je fakt vojna - pretože bojuje každý s každým a nie práve férovo. Nájdete tam aj kopu vtipu, za ktorým stojí samozrejme znovuobjavený Urahara (och, ako nám všetkým chýbal, že?), ktorý si neodpustí tie svoje vtípky a čudné pazvuky pobavenia (musíte počuť:D). Ďalej ma vcelku pobavil taktiež Ichimaru. On je ten typ postavy, pri ktorom máte vždy pocit, že už povedal a urobil všetko, čo postava jeho charakteru môže urobiť, ale... Vždy príde ten bod, kedy to s radosťou odvoláte. Musím povedať, že je to veľmi originálny bastard:D V neposlednom rade sa dostávam ku Aizenovmu kostýmu, na ktorom som sa tak smiala, až mi slzy tiekli. Pardon, ale v mange to vyzeralo ešte celkom znesiteľne, samozrejme, bolo to len čiernobiele, a obrázky sa nehýbali, ale keď to vidíte v anime podobe. Musela som sa smiať, nielen preto, že Aizen je vtipný aj keď si to fakt neželá:D Ešte predtým ako som objavila Black frames o Aizenovi som mala pred ním fakt rešpekt...akože kebyže ho stretnem na ulici, tak by som utekala (čo by mi v konečnom dôsledku moc nepomohlo, pretože He always got a plan. Ale kebyže ho stretnem na ulici teraz, tak sa mu asi hodím okolo krku a ďakujem mu zato, že je taký vtipný:D:D:D
Musím si opäť pochvalovať soundtracky. Ja viem, ja viem, nie sú tam žiadne nové, ale oni vždy tak úžasne vystihnú situáciu tou hudbou, že mám chuť vyskočiť zo stoličky a pohadzovať okolo seba rukami ako malé decko. (Viď - keď Urahara použil ten svoj nafukovací gigai a Aizen si myslel, že ho prepichol. Zjavil sa mu za chrbtom a dal na neho nejaké kidó - toto je hudba, ktorá tam hrala. Skvelá nie? Moja obľúbená:D)
Tí, ktorí nečítajú mangu museli byť týmto dielom a Uraharovými skillz strašne očarený. Veď sa v jednej chvíli zdalo, že on bude ten, ktorý zničí Aizena. Použil na neho také techniky a v spojení s tým jeho štýlom - klobúk, plášť a palica, ktorá je v skutočnosti zanpaktou - jednoducho som musela donútiť kúsok svojho mozgu prestať myslieť nato, že ho neporazí, aby som si túto časť poriadne vychutnala)
Dorazilo ma, keď Aizenove vlastné reiatsu obrátil proti nemu a ten akoby buchol zvnútra, v tej chvíli som si SKORO myslela, že ho zabije.
Ale kedže Aizen je neporaziteľný troll, old pedo a pervert, tak sa nedá tak ľahko zabiť. Už si to skúsili všetci shinigami, vrátane ohnivého dedka Yama G-ho, ktorý teraz čuší bez ruky na dne akéhosi krátera, vypáleného  wonderweissovou pomocou.
Bolo nutné, aby sa na scéne objavili OLDSCHOOL postavy a ukázali, že ešte nie sú tak spráchnivené, akoby si väčšina z nás myslela. Napr. Yoruichi, Urahara a Isshin. Spojili sily a snažili sa o nemožné zatiaľ, čo Ichigo /hlavný hrdina/ stál bokom a triasol sa ako list vo vetre. Popri ňom Ichimarova poznámka "daj mi chvíľu pokoj, chcem sa pozerať na to divadlo" vyznela až satiricky.
Už som len čakala, kedy sa objaví Matsumoto - Ginova láska - a polomŕtva bude bežať a hovoriť si "ja ho zabijem, ja ho zabijem." A ona sa fakt objavila:D
Takto nejak ukončím dnešnú recenziu - nie je taká dlhá ako ostatné, ale starká na mňa už asi 15 minút vyziapuje, nech idem odhrnúť sneh...
Tešte sa nabudúce na Hellou Kitty Aizena, ktorý vyzerá ako ten pokémon Newton:D Inak všimli ste si, že asi nám dávno skončili zábery na jeho vlas? O čom budme teraz písať, to je tragédia. Resp. graficky vymysleli jeden záber na Aizenove nohy, resp. rozkrok, čím asi chceli poukázať nato, že to, že jeho kostým je už celistvý znamená, že Aizen sa stal automaticky bezpohlavným. Nuž musí to byť pre muža ťažké - totiž stratiť svoje nádobíčko:D
Zasmiala som sa taktiež na Shinigami kronike, ktorá oficálne uzatvára 300 epizódu. Kyoraku a Ukitake si pozerajú starý album a celý teto minútový skeč má za úlohu poukázať na yama Gho nesmrteľnosť:D veď posúďťe sami:D:D

546654564465564





87654654654654654

87684654654654564

Wonderwiss & Aizen

21. ledna 2011 v 13:47 | A-migo-chan:D |  Bleach Vizard
8978754656

Možno ešte pár dní prežijeme...

21. ledna 2011 v 1:32 | A-migo-chan:D |  Od Amy-chan

S pobavenou grimasou škodoradostného 15 ročného pubescenta, som pozorovala dve vlečúce sa telá plné očividného, ba priam, až hmatateľného entuziazmu, ako si navzájom šomrajú, iste príjemné slová na diaľku asi jedného metra, čo bola koniec koncov najvydržateľnejšia vzdialenosť, s ktorou dokázali popri sebe kráčať.
Keďže ich myseľ bola natoľko odlišná, ako kladný a záporný pól magnetu, nemala som im za zlé, že aspoň touto mlčanlivou formou uzavreli akýsi tichý pakt o neútočení.
Bolo tomu pomerne dlho, čo si neskočili do vlasov a nepočastovali sa aspoň jednou statočnou nadávkou, bravúrne posielajúc sa do otvorov pohlavného ústrojenstva.
          "Vyzeráte ako múmie. Čo tak trochu spevu?" nadhodila som čisto nevinne so zámienkou rozpútať trochu zábavy medzi týmito bezduchými schránkami. Netušila som však, čoho sa dopúšťam. Veď koho by napadlo v takejto chvíli a zapeklitej situácií myslieť na fyziku? Akcia - reakcia?
S namosúreným pohľadom a nevraživým tónom v hlase zasyčal takmer ako had:
          "Asi chceš, aby sme ťa tu nechali." Jeho prehýbajúce obočie a nebezpečne pulzujúca žilka v strede čela a na krku, šla ruka v ruke so zaťatými päsťami. Stíchla som a svoju imaginárnu hlavu strčila do piesku ako pštros. V skutočnosti, som ju len krotko sklopila k zemi, na ktorej každopádne nebolo k pozorovaniu nič zaujímavé.
Piesok, piesok, piesok... Všade navôkol, kopy, haldy ba až kopce piesku. Akoby si nejaký malý zelený či šedý zmrd z inej galaxie zmyslel, že si začne z planéty zvanej Zem, robiť pieskovisko.
Čoskoro sa mi podarilo zrovnať krok s najčudnejšou (preživšou) dvojicou na svete a ruky sa mi v pomalom pohybe stratili niekde hlboko vo vačkoch príliš teplej mikiny.
Niekoľkým z vás, ktorým napadlo, že sa možno nachádzam na púšti dávam bod za neoriginalitu a zároveň vám ho strhávam. Tím, ktorí mi tak ľahko nesadli na lep, to ešte v tejto chvíli neprezradím.
          "Čo máš v tom vaku?" ozvalo sa po dlhých, nekonečne únavných krokoch vediacich nikam. V tomto prípade rozhodne neplatilo, že všetky cesty viedli do Ríma, hlavne, keď ste šli opačným smerom...
Zodvihla som slnkom spečenú tvár a naskytol sa mi strašidelný pohľad. Tvár prepadnutá, pokožka na nej vysušená, pery rovnako popraskané, a aby toho nebolo málo, ukázali sa aj dobre známe kruhy pod očami. Očividne mu však bolo úplne ukradnutého, že na neho civím, akoby som nikdy nevidela človeka, pretože prevrátil očami a svoju repliku zopakoval.
          "Veci." Odvetila som stroho a na túto tému sa odmietla baviť. Zobrala som zo sebou hlúposti, ktoré sa mi bežne hodili na ceste za "dobrodružstvami". Peniaze, mobil (ktorý bol mimochodom úplne zbytočný) foťák, (viac než jasné, že ak ho teraz vytiahnem a pokúsim sa urobiť obrázok aspoň jedného z nich, skončím 6 stôp pod zemou. Niežeby sa niekto uráčil zakopať ma a zorganizovať pohreb. Buďme pohani a prasatá, keď sa nikto nedíva, veď sme ľudia, nie?)ploskačku, (Veľmi dôležitá časť tohto neplánovaného výletu, mám neblahý pocit, že by bola do 5 minút prázdna, aj keď je v nej poriadne silné percento) kľúče od domu, (...) žuvačky, (na horšie časy) a najhoršie zo všetkého - nôž.
Dovoľte, aby som vám objasnila, prečo je práve nôž tou najnebezpečnejšou hračkou. Skúste si predstaviť situáciu, ktorá je zhodou náhod na vlas rovnaká, ako tá, v ktorej som sa ocitla. S dvoma neznámymi chlapmi (Ženy, predstavujte si dôsledky. V okolí nie je nič, čo by ich zastavilo, jedine, že by ste ovládali vietor a dokázali ich uväzniť pod dostatočnou ťažobou piesku) kráčate bohapustou zemou niekam, kde to ani nepoznáte, ale viete, že vaša cesta čoskoro skončí. Nie preto, že by sa vám nechcelo, (za túto možnosť, by som v takomto stave zabíjala) ale skôr preto, lebo inú nemáte. Oni nemajú nič, vy máte ruksak, jednoduchá matika. Vy nemáte svaly, nedokážete sa brániť (škrabanie, hryzenie a pekné oči vám tentokrát zaručene nepomôžu) oni sú dvaja a chcú vedieť, prečo ste ochotná nosiť na chrbte, to čo je pre nich takou záhadou. Nie...tu nepomôže mlčanie alebo odmietnutie. Volím diplomaciu a odpovedám nenúteným tónom. Predstavujem si následky svojich slov a nezdajú sa byť také katastrofálne, ako pri iných voľbách odpovede.
Prichádza typická zvedavá otázka, ktorú som očakávala, takže som na ňu viac-menej pripravená:
          "Aké veci?" zo záujmom sa pripája aj druhý a hlavou mi preblesne scenár horší ako peklo samo. Pokiaľ sú títo dvaja na nože, nič mi nehrozí. Ak sa, ale raz spoja ... nemysli nato, hovorím si.
Snažím sa presvedčiť svoje naivné JA osobnosti, že chcú len naviesť priateľskú konverzáciu v tomto vyľudnenom okolí. Ale vzhľadom nato, že už ich ako-tak poznám, nemôžem si nahovárať takéto hlúposti. Beriem odvahu do oboch rúk a vsádzam na ženské reči a klamem, až sa mi z huby práši (dobrá predstavivosť = extrémna prítomnosť priesku + dobré vyhliadky na uskutočnenie tohoto úkonu):
         
"Mobil, zrkadlo, lesk na pery, tiene na oči, ceruz-"  plán odveď ich pozornosť od tvojho ruksaku sa vyvíja podľa mojich predstáv, keď som v polovici vety prerušená slovom:
         
"DOSŤ!" ktoré zaznie dokonca dvojhlasne! Prekvapene pozerám a pobavene im pár krát zatlieskam na znak ich mužskej spolupatričnosti. Zrazu sa mi chce kráčať ďalej a cítim akúsi nádej...


Možno ešte pár dní prežijeme...