To uvidíš, tak umreš!

Červen 2010



Úspešné prepojenýýý

27. června 2010 v 12:57 | .... |  To sa mi snáď sníva toto!?!
Och to čo mám za sny ty kks poslednú dobu, ja tak premýšľam, či nie som s niekým prepojená...bo ak hej, tak by som sa ani nečudovala...
Kruté kruté...

Sám si hľadaj cestu...nikto ti nepovie "Všetko bude fajn..."

27. června 2010 v 0:39 | A-chan |  Od Amy-chan
Dnes som si uvedomila pár vecí....
Celý deň som unavene kaprila doma, občas som niečo povysávala, občas som čosi upratala, alebo tak. Ale ku večeru ma začala chytať únava, tak som si povedala, že si zabehám ešte predtým, ako ma to úplne položí. Ako som sa však obliekla, zapla si vlasy a bola v kúpeľni, aby som si odmaľovala tie monokle zo špirály, ktoré som si ešte nestihla umyť zo včera, nechtiac som začula rozhovor môjho otca (resp. bliakot ) zo sestrou, čo sa nedalo len tak ignorovať.
Snažila som sa to ignorovať, lebo som presne vedela o čom to je, ale keď človek začuje svoje meno, niečo v jeho mozgu mu donúti naštartovať všetky zmysli, aby načúval...tak som načúvala: "-veď to vidím na tebe a marta takisto, pozri sa, skončila gympel a nemá školu a teraz čo? Pozri sa nato, nič nedokázala, lenivá je, nič nerobí, ani prácu si nevie zohnať...je úplne odpísaná" toto mi stačilo, vtedy sa dačo vo mne zlomilo....

Dusila som celý čas všetky moje kyslé poznámky, smútok a sklamanie a všetky pocity previnenia voči rodine a neviem čomu...obula som si tenisky, a vybehla z domu ako neriadená strela, skoro ma na ceste zrazilo auto, ale priznám sa- bolo mi to úplne jedno, jediné, čo som chcela bolo vydupať zo seba ten hnev, aby som nezačala plakať. Vybehla som na obrovské pole, ktoré delí našu dedinu od druhej dediny, bežala cezeň až kým som nespadla, lebo som sa o niečo potkla (dosť hrbolaté to bolo), padla som rovno na chrbát ani ma to nebolelo, a rozrevala sa ako malé decko!! Bučala som tam snáď pol hodinu a tak nahlas, že keby som nebola v strede ničoho, všetci by sa mi smiali, ale široko ďaleko nebolo ani živej duše, tak som revala, ziapala a fňukala. Celý ten čas, čo som to v sebe držala, ten stres a všetko. Priznám sa, neplakala som dosť dlho...nebol dôvod...ale toto ma fakt dostalo, pripadala som si maximálne úboho. Ja v mikine, teľa, ktoré nespravilo skúšky, a ktoré sa navyše potklo a padlo na zem, reve ako malé decko...keby ste tu situáciu videli, asi sa smejete, ale mne práve do smiechu nebolo, pripadala som si maximálne nepotrebná...
-vedela som, že bezomňa či so mnou sa svet bude točiť ďalej
-vedela som, že všetky veci, ktoré tak strašne chcem nikde nemôžem mať, lebo sú nereálne
-vedela som, že nemôžem mať život, ktorý chcem a že ho ani nikdy mať nebudem...pretože človek to cíti...dokáže odhadnúť svoj potenciál...
-vedela som, že som sama v strede poľa a že tu nie je nikto, kto by mi povedal "bude to dobré"
-a posledné uvedomila som si, že by som aspoň raz potrebovala, aby mi to niekto povedal, aby ma niekto utešil tak, že mu uverím, že zajtra bude lepšie...ale ja už neverím, že bude lepšie...nie po tomto nervovom zrútení, ktoré som si zažila dneska...a viete čo, naozaj mám pocit, že niekedy niesom priveľmi odlišná od tých, ktorých viažu do zvieracích kazajok a pichajú im injekcie na upokojenie, akurát, že ja narozdiel od nich všetko dusím v sebe...a už nevládzem, fakt nie...limit bol dosiahnutý a ak si myslíte, že mi po tom plači bolo lepšie, veľmi sa mýlite, v akom stave som vybehla z domu v takom som sa vrátila....

Neviem čo bude zajtra, ale viem jedno, pôjdem behať...opäť...tento stav by som mohla nazvať aj depresia, pretože ho pociťujem už dlhšie, ale nenazvem to tak.

PS: Nezaujíma ma, či tu mám milion chýb a vopred upozornujem ze ak sa chystáte napísať nejaký trápny komentár, ktorý ma iba viac naštve, zablokujem vám vstup na túto stránku...

A-chan

Dojmy, pocity...:) 25.6 2010 cementáreň Banská Bystrica

26. června 2010 v 14:51 | A-chan |  Od Amy-chan
Včera!!! Skvele...neskutočne skvele!

Dnes ráno som sa zobudila s miernou nevyspatosťou, kedže sme včera prišli domov až o pol 4 ráno. Celú cestu domov som rozmýšľala nad tým, aké je to strašne nespravodlivé a na piču, že Captain Kitsune býva tak ďaleko a že mu môžeme zo sestrou ukázať banzai zo zdvihnutými rukami len príležitostne. A vôbec na koncerte bola aj moja MATKA!!!! Ale som celkom rada, že tam s nami ostala, a že si to vypočula, ešte doma potom hovorila, že to bolo super;)

Keď sme včera zo sestrou došli okolo pol 7 do Banskej Bystrice a mama nás vysadila pár stôp pred cementárňou, šli sme si na pmpm kúpiť nejaké dobrotky, aby sme sa nenudili. Vyšli sme ku cementárni, pozreli, nepochopili a odišli. :D Úplne vážne, bolo to tam plno takých tých super kvázi umelcov, čo chodia aj tu po žiline a čo nám tak zo sestrou lezú na nervy, kvôli ich blbým rečiam a tým, aký sú strašne dobrotivý a ochotný a bla bla bla...proste sociálny umelci...nevyjadrujem sa:D Celú cestu sme sa smiali na tom, že áno, to bolo iste umenie, ale nikto ho OFC nechápal, pretože také zvuky opičieho škriekania a tečúci vodopádik mi fakt nič nehovorí, každopádne, čakali sme na Djeah Quartet,ktorý ešte len vyrazili z košíc, keď sme mi došli do BB, takže cesta im trvala dlho. Zo sestrou sme usúdili pozerajúc sa na výpadovku zo Zvolena, že bude najlepší nápad vkradnúť sa do mesta, a uloviť si dačo na zábavu. Veď bol piatok...tak sme šľapali asi trištvrte hodinu do mesta peši a nakoniec sme došli do krásnej banskej bystrice, čo by sa mi javilo ako celkom dobré miesto na život, ale v niektorých miestach bolo napozaj mŕtvo. Na námestí boli asi 4 kafeterie, tak som si hneď šla kúpiť čokoládku horúcu, kde mi dal čašník 50 centy zľavu, lebo sa mu páčil môj účes, moja sestra a to, že sme boli zo Žiliny, klamne som mu zakričala, že sa ešte určite niekedy zastavím a že mu ďakujem za ochotu a on na nás hodil očarujúci úsmev, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani jeden člen Backstreet boys;) ale milý bol no:D
Je zaujímave, že všade kde som boli, sme stretli len milých ľudí, čo sa usmiali, poďakovali, zasrandovali a tak...zdalo sa mi, že BB je trošku inde ako Žilina s touto povrchnosťou, čo sú koniec koncov aj Košice a páčilo sa mi, že normálne väčšina z nich zaťahovala, akoby boli z východu, bola to sranda:D
Potom sme odklopýtali späť do cementárne a o 10 minúť sme videli vysmiateho Eda a Víťo v aute, konečne dorazili!!!
Vtedy začali klasické košické flípky, ako komolenie slov, viet a smianie sa jeden na druhom, ale fakt mi to chýbalo už:D Potom sme sa ešte potulovali po cementárni spievali si omňomňomňom, smiali sa a pičovali na tanečníkov, ktorý z mojej strany zostali doteraz nepochopený:D jeden vyzeral ako košík:D
Potom konečne na scénu nastúpili Djeah Quartet, na ktorých sme zo sestrou čakali celý večer a začali hrať úplne geniálne, nečakala som to fakt bez príápravy, som čakala, že to bude muka, ale kks! Prekvapená som bola, pamätám si známu melódiu po shcodoch, requiem for a dream, pár tónov z dobre známej pesničky od parova stelara, ktorými nás obohatila Víťova gitara a takisto pesničku, pri ktorej to už nikto nevydržal a všetci začali tancovať tlieskať a dobre sa bavili. Povedala by som, že tú blbú kvázi umeleckú atmosféru ste rozohnali ako hmlu a vniesli do tej cementárne niečo, čo by som nazvala naozajstným umením zasa ja;)
Aj keď pod pódium vystrajáli dve najebané individá, ktoré tancovali akoby mali kŕče v celom tele (nejaky dnb uznávači predpokladám:D) kapela dohrala za potlesku, ako sa dalo v konečnom dôsledku očakávať a potom sme ja a sestra urobili Víťovi banzaaaiii! :D:D 
Potom sme sa však museli rozlúčiť a normálne som nechcela ísť domov, ale mama už štartovala auto, tak sme nakoniec šli domov.

Hodnotenie včerajšieho prvého a nepredpokladaného vystúpenia Djeah Quartet - 10/10;)

Amy-chan

Nenávist, to je to, čo ide najhoršie zmyt

21. června 2010 v 21:24 | Bašike |  Od Basike-chan
  Jediné nad čím teraz rozmýšlam je, ako dokáže človek zmenit inú osobu. Aj v negatívnom zmysle. Aktuálne riešim mojho kamaráta. Neuveritelne dobrý kamoši sme(boli), proste viete si to predstavit. A chlapec je už asi trištvrtroka s jednou, povedzme, pipkou. Ako, kvoli nej stratil kopu kamošov, v triede ju neoblubujú, s rodinou sa kvoli nej háda. VYcvičil si ju na vysokú latku,vid- na Vianoce dostala diamantove náušnice, to spolu neboli ani pol roka. Ale to neriešim. Vraj je s ním pre peniaze. Ok,fajn, zteraz je takých vela, jeho naivita. Vraj ho lubi-... Ale toto je už aj n amna vela...predvčerom či kedy mi volal, že pipenka mu plače, lebo ona vraj naším kamarátstvom trpí!!!chápete? Proste ja mám príst o kamoša len kvoli tomu že jeho frajerka má pocit že na nu už potom nevyjde? A takto od neho odohnala všetkých...Proste som bola jeho najlepšia kamoška,viem veci o ktorých ani ona neviem...ale takto ho zmenit...nechápem....
Ako že ludia, ktorý celý život idu za niečím, dokážu svoje hodnoty zmenit vlastne pre uplnu hovadinu?
Uprimne, mám pocit že sex a peniaze vládnu teraz všade, inak si to ani neviem vysvetlit.



A hej,viem že som nepísala, viem.
Skúsim začat opat.

Vietor je večný...

21. června 2010 v 20:17 | A-chan |  Básničky
Nebo tak modré, ponorila by som sa doň.
Oblaky tak biele, zaryla by som do nich pazúry a nepustila ich.         
                   ...Už nikdy...


Rozhŕňal by ich iba vietor, ktorý kýmaca stromami, ako sa mu zachce.

Ľudia hovoria, že vietor nemá silu.
Vietor má obrovskú silu, aj keď je malý.
Dokáže rozbýbať všetko, dať veci do pohybu, dokáže pohňúť stromami, vyvolať prírodné katastrofy, zničiť všetko, čo bolo za celý čas vytvorené.
Vietor je sila, ale zároveň milujúci priateľ.
Pohráva sa z vlasmi, ochladí, keď je zima, naháňa zimomriavky a oznamuje...

...áno oznamuje, čo sa deje, oznamuje celému svetu, kde všade bol a čo všetko videl!

Vietor je večný...

Amy a Víťo v Soul Society III. (pokračovanie) 15. časť

21. června 2010 v 19:18 | A-chan |  Amy a Víťo v Soul Society III.
NNoitra na nás začudovane zaškúlil jedným okom a potom nadvihol obočie.
"To je Amy?!!" zvolal a odskočil.
"Hingo! (bingo)" zvolala som cez tú ruku.
"Potrebujem, aby ju niekto prevychoval." začal Shinji a rozhodil svojimi zhorenými vlasmi, ktoré boli zrazuv v poriadku, ako v každej anime:D
"Na mňa sa nedívaj, to dievčisko sa nedá prevychovať, ale rád ťa vidím Amy-chan vyzeráš vo forme, už sa ti vrátila pamäť?" prihováral sa mi ako zvieratku v klietke.
"Blef..." odfrkla som si, keď mi Shinji sňal ruku z úst a rovno si ju mohol ísť umyť, lebo bola celá zaslintaná:D
"Chcel ma predať na orgány, vraj si jeho nevlastný brat a že ma predáš na orgány!" zvolala som naštvane.
Shinji prevrátil očami a znudene ma položil na zem.
"No predávam orgány, ale hollowom, vješ. To keď Grimmjow spí, tak mu občas odlomím kosť z huby a tak. A to potom predám a potom vznikajú silnejší hollow. Pokúšam sa trochu nakopnúť evolúciu." Zaťal ruku do päste a Shinji ho potľapkal po pleci.
"To je môj bráško."
"Wow, vy ste si fakt podobný..." usmiala som sa.
Po chvíli som si však uvedomila, že Nnoitra potrebuje malú morálnu podporu, tak som vyvinula záujem.
"Nevedela som, že sa zaoberáš niečím takýmto."
"No vieš, kariéra porno-herca je len koníček." Uškrnul sa. Bože ten má zo Shinjim viac spoločného, ako som si myslela.
"Každý sa živíme popritom nejakou prácou, seiózne. Mám titul DK.Nnoitra." pochválil sa.
"Čo je to DK?" pozrela som na Shinjiho, ktorý si oprašoval plášť.
"Drtič kostí." Odvetil nezaujímavo a vošiel do Nnoitrovej pracovne.
"Nnoitra, ale počuj, nemyslíš, že vyrábať nových hollow je zlé, chápeš, mi ich aj tak potom musíme zabíjať." Zamyslela som sa.
"Niekedy si ako fašistka, alebo ako Aizen, čo máte všetci stále s tou jednou rasou, kurva?" nahnevane si zaviazal pásku na oko a viac sme o tom nehovorili. Keď sme vošli dnu, páchlo to tam chemikáliami a kosťami (WTF? Ako páchnu kosti?:D). Pri vreci s kosťami som videla niekoho sedieť.
"Wuaaa...veď to je Aaroniero." Zvolala som.
"Áno, je to so mnou a ponúkol sa, že mi bude pomáhať v dielni. Myslí si, že sa s ním nikto nechce kamarátiť, lebo mu vidno do mozgu, ale povedal som, že je to preto, lebo má dva a preto mu ostatný nestačia." Zasmial sa.
"Čau Aaroniero." Zodvihla som ruku na pozdrav, ale ten mi len niečo odšušľal, tak som si povedala, že si s ním chvíľu pokecám.
"Ja som Amy, však vieš. Grimmjowa sestra a podkapitánka vicekapitána." Podala som mu ruku.
"Och ahoj, prepáč nevšimol som si ťa, práve som vyrábal novú kostnatú podprsenku s kosticami pre Hallibel. Čo na ňu povieš?" ozvala sa jedna hlava.
"Nie je to trochu nepohodlné?" zamyslene som sa zadívala na tú výstrednosť a zasmiala sa.
"Vôbec nie, práveže priveľmi labilné. Jedna diskotéka, a praskne jej ramienko. Stáva sa to často." Pokrútil hlavou.
"WUUUAAA AAARONIERO, tebe v hlave pláva ešte jedna guľa, to je paradajka?" zvolala som.
"Ach áno...dneska som raňajkoval a nejako sa tam zakliesnila. Ona sa rozloží." Ubezpečil ma a obe hlavičky sa na mňa usmiali.
Nnoitra mal ruku na tvári a smial sa a zo Shinjim si vymieňali nejaké peniaze.
"Pranie špinavých peňazí haa..." naklonila som sa k Aaronierovi, aby to počul.
"To je normálne, takto to u nás funguje, Hueco Mundo je proste také." Začal vyrývať diamantovou ihlou do podprsenky ornamenty. :D
"Asi pôjdem pozrieť brata." Uškrnula som sa.
"Budem ti kryť chrbát, bež." Premenil sa na človeka a znudene šil ďalej.

Vybehla som zadným vchodom a zdalo sa, že si nikto nič nevšimol, pretože sa rozhodli neprenasledovať ma. Skvelé. Prebehla som skoro celé Las Nochesu, kde som natrafila na Starka, si vlečie za sebou vrece.

"Načo?" zvedavo som sa spýtala.
"Pod hlavu." Odvetil znudene, rozumel by si s Uraharom:D

Na Las Nochesu bolo divné hlavné to, že všade vždy bolo pusto a nikto ani nevyliezal von, obloha sa tvárila, že je vidno, v skutočnosti, vonku bola tma.
Keď som pribehla do bráchovej vily, práve obedovali, všetci pekne spolu za stolom.
Otvorila som potichu dvere a začula, ako Ulqiorra vstal od stola a kráčal na chodbu.
"To som ja, idem v miery." Ozvala som sa a môj hlas sa rozľahol halou.
"Sestri, si to ty?" začula som ako Grimmjow dojate vstal od stola a rozbehol sa na chodbu. Keď ma zbadal, div sa nerozplakal a vystísal ma, akoby sme sa nevideli rok.
"Bože, už som si myslel, že sme ťa stratili navždy." Vydýchol si Ulqiorra, ktorý mal na sebe tričko "Claudia Schiffer is not my mother" a prišiel sa zvítať tiež.
Potom nastúpili všetci ostatný a takisto Hallibel, ktorá mala na sebe tepláky a nejaké tričko na fitness. Pohoda, jahoda:D
"Čau chibi (krpec)" postrapatila mi vlasy a uškrnula sa. "Som rada, že si v pohode." Podala mi ruku a posadila som sa k nim za stôl. Obed sa mohol začať, ešte však niekto chýbal.
"Kde je Nnoitra?" spýtal sa nervózne Yylford.
"Zo Shinjim. Niečo tam riešia, aj Aaroniero príde." Pripomenula som.
"To je skvelé, keby sa tu zišlo viac ľudí, tým lepšie." Zvolal Grimmjow a prikázal Yamimu, že obed sa bude nosiť až neskôr:D potom sa však spamätal.
"HIRAKO JE V LAS NOCHESU?!" zvolal prekvapene.
"No, ja som a mu snažila ujsť, ale bežal za mnou až sem a potom povedal, že ma predá na orgány, a šiel za Nnoitrom." Oprela som sa unavene o stoličku.
"Hej, hej oni sú nevlastný bratia." Uznal Szayel opäť vysiaci zo stropu.
"Čo tam robíš?" spýtala som sa.
"Meditujem aj zo Zommarim..." zadívala som sa do rohu miestnosti, kde sedela nigga tekvica zo založenými rukami.
"Aha..." diskrétne som si odkašľala a cítila sa ako Byakuya:D

STFU!

21. června 2010 v 18:45 | A-chan |  Od Amy-chan
564654546
55665654
6848646468
5665648
65564564
55487867
564654864654



Golddigger...Relation-shit__14

17. června 2010 v 23:13 | A-chan
Všade bola tma. Neuveriteľná. Chcela som sa poprechádzať a poobzerať, kam som sa to dostala, ale nikde nebolo jediného zasvieteného svetla. Bála som sa, aké pasce tu na mňa môžu číhať, pretože ak bol Abasiho otec tak šikovný, určite tu nastražil, pre normálneho človeka nepochopiteľné zbrane. Radšej som sa prešla len po poschodí a o chvíľu nemala čo robiť. Lomcovala mnou nuda a mne neostávala nič iné ako zaklopať na izbu tých dvoch.
Najprv mi nikto neotváral až potom sa zvnútra ozval výsmech:
"Nemusíš klopať..." bol to Abasi a vzápätí nato mi otvoril. Vyzeral pobavene, mohlo mi dôjsť, že keď na dverách neboli zámky, plnilo to určitý účel.
"Sorry, mám svoje spôsoby." Pokrčila som plecami a vošla dnu.
"To iste chápem, ale teraz si s nami, nemusíš sa správať ako dáma, aj keď si tu pravdepodobne jediná žena." Pridal sa do debaty Jared a hral sa zo svojimi hodinkami.
"Jediná žena? Ako je to možné? Vy ste len čisto chlapská organizácia? Nejaký antifeministický klub zúfalých mužov?" podpichla som.
Obaja na mňa hodili vyčítavý a neurčitý pohľad, asi som trafila do čierneho.
"Počúvaj slečna...nato že si nováčik, si drzá ako opica." Abasi sa nechal uniesť ako vždy a Jared len pozoroval situáciu. Tieto drobné narážky si nebral až tak osobne. Nútilo ma to vyplaziť na neho jazyk, čo mi prišlo v tejto situácií totálne detinské, tak som skúsila z iného súdka.
"Abasi, koľko máš rokov?" začala som vážnejšie.
"Som starší ako ty." Odvetil neurčito a jeho oči sa zablysli v zlomyseľnom úškrne.
"O koľko?" zvedavo som sa spýtala.
"O 3 roky." Usmial sa a venoval sa niečomu, čo najprv rozobral a zdalo sa, že to nedokáže poskladať naspäť.
"Iba? Odkedy si tu?" zvedavo som sa k nemu naklonila pozorujúc jeho prácu.
"Už asi 5 rokov." Odvetil zapálene a niečo mu v tej malej "hračke" prasklo. Videla som, ako sa mu zvlnilo obočie a jeho výraz nabral rozčúlený akcent.
"Dočerta! To je zato, že sa ma vypytuješ somariny!" zvolal rozčúlene a to "niečo" hodil rovno do koša. Zasmiala som sa, keď som ho videla takého rozčúleného pripomínal skôr decko, ako zabijaka.
"Tak mi to prepáč." Zodvihla som sa a rozbitý zvyšok vybrala z koša. O mechanike som nič nevedela, jediné, čo som dokázala, bolo vymeniť žiarovku, ale tam moje schopnosti končili. Všimla som si, že Abasiho výraz zjemnel, akoby ľutoval to, čo povedal a prehodil si nohu cez nohu. Jared náš len ticho pozoroval, ale videla som, že sa baví. Vždy keď ho niečo zaujalo mal v očiach nepopísateľnú iskru.
"Môžem si to zobrať?" zo spojenými dlaňami som držala zvyšky Abasiho experimentu a premýšľala, že z toho niečo stvorím.
"Čo s tým chceš robiť?" výsmešne na mňa pozeral a načiahol sa po Jaredovu krabičku od cigariet.
"Neviem, nechám si to..." snažila som sa prísť nato, čo mi táto rozbitá nefunkčnosť pripomína, ibaže som mala hlavu plnú trochu iných myšlienok.


Čo tu vlastne robím a prečo mám pocit, že títo ľudia sú mi bližšie ako hocikto, kto sa čo len nepatrne "obtrel" svojou existenciou o môj život? Videla som to zo svojho pohľadu asi takto:

Ľudia, ktorých som až doteraz stretávala mi boli síce blízky, ale niečo tu nesedelo. Aj keď som ich považovala za tých blízkych ľudí a verila som im, pokojne by som dokázala od nich odísť bez jediného pozdravu a už nikdy sa s nimi nestretnúť. Myslela som si, že takýto je život a že takto sa žije. Nepýtala som sa druhých ľudí, pretože som i tak mala pochybnosti, že to asi nebude až tak v poriadku. Nemala som nejakú nutkavú potrebu sa s nimi stretnúť, alebo im v noci telefonovať, keď som mala nejaký problém. Nepotrebovala som s nimi chodiť von a smiať sa na ich vtipoch, stačilo mi, keď sme sa videli deň, úplne...
Nepovažovala som medziľudské vzťahy za tak dôležité, za aké ich pokladali ostatný ľudia. Resp. väčšina tejto planéty. Nezaoberala som sa nimi, ničím ma nenadchli...až doteraz.
Vtedy sa vo mne niečo pohlo. Keď som videla ako na nás Jared pozerá, ako sa ku mne správal Abasi, a celá táto družná atmosféra v miestnosti ma svojim spôsobom hriala na srdci. Bolo vôbec niečo takéto možné cítiť v spoločnosti vrahov a podvodníkov ich kalibru?
"Karin? Nad čím premýšľaš?" zo sna o minulosti ma vytrhol Jared, ktorý zložil nohy zo stola a podozrievavým úsmevom si ma premeriaval.
"Len som si práve niečo uvedomila. Som unavená, pôjdem spať." Par krát som zažmurkala a opatrne sa zodvihla aj zo zvyškami Abasiho nepodareného pokusu.
"Pôjdem s tebou." Zoskočil Jared z gauča a už stál pri mne a otváral dvere.
"Nemusíš, zvládnem to." Ukázala som mu, že nie som až tak neschopná a dokážem otvárať dvere aj lakťom alebo nohou, ale to už pri nás postával aj Abasi.
"Aj ty?" podpichla som ho, keď sme kráčali po chodbe.
"Máš predsa môj vynález, chcel som sa len presvedčiť, že ho nevyhodíš po ceste do koša." Zahundral a založil si ruky.
"Jasné." Prevrátila som očami a vstúpila do "mojej izby".

Najprv som nechápala, prečo stoja pred dverami, pretože som nezdvihla hlavu od vynálezu, ktorý som držala v dlaniach. Keď som sa však porozhliadla po izbe, zrak sa sústredil na Lennyho sediaceho na gauči, ktorý si prezeral fotky, fotky, ktoré mali byť ešte stále v kufri...
"Lenny?" zatiahla som neisto, keď sa na nás zadíval a uškrnul.
"No konečne, už som sa začínal nudiť..." hodil fotky na stôl. Boli na nich miesta, ktoré pre mňa niečo znamenali, kam som rada chodila, lúky, stromy, lesy, kvety, kamene v jednoduchosti prenosný pohľad na prírodu.
"Šmejdíš mi vo veciach?!" neistota v hlase bola preč a vystriedal ho nepríjemný tón, ktorý jasne naznačoval, že ešte raz to urobí, nemienim na neho útočiť len ústne.
"Tak trochu." Priznal sa nevinným hláskom a založil si ruky do vreciek.
"Hovorí ti niečo slovo súkromie?" pokračovala som a môj hlas sa hnevom priam otriasal.
"Ach áno, to je to slovo...ehm...nie prepáč, nehovorí." Obišiel ma, ako vtedy Abasi pri aute, položil si hlavu na moje plece a zadíval sa mi do dlaní.
"Čo to je?" usmial sa.
"Nič pre tvoje oči." Urobila som krok dopredu, aby som sa zbavila Lennyho hlavy a toho hlúpeho pocitu, že videl veci, ktoré vidieť nemal, že práve on sa pozeral na niečo, čo pre mňa znamenalo tak veľa, tie fotky mi pri najmenšom dvíhali náladu...
Jared a Abasi mlčali len pozorovali situáciu a nepovedali ani pol slova.
"Prečo si taká podráždená? Len som si chcel overiť, či v taške neskrývaš niečo, čím by si ma ešte napadla..." pokrčil plecami a jeho výraz bol úplne ľahostajný, ale opak bol pravdou. Ten chlap jednoducho vedel, ako ma naštvať. Nevedela som, čo všetko o mne Lenny vie, som si však istá, že som to nikdy nechcela vedieť...

ženy..

17. června 2010 v 18:47 | hello kitsune |  Od Vita-kun
má to necelých 10 minut, odporučam hlavne koniec..nepotrebuje komentár..pravdaže nehádžem všetky ženy do jedného vreca, ale konkrétne táto je jeblina..

konečne-som-napísal-článok

16. června 2010 v 21:11 | jebo z lesa |  Od Vita-kun
tak teda..nedal som tu nič už dlho.ani neviem koľko nových vecí sa udialo od mojho posledného príspevku na blog..vyhrali sme suťaž s kapelou, dal som ťažký predmet(opsioval som priamo profke pred ksichtom..asi preto mi dala Ečko, aj keď som mal všetko..mf..)..čo ja viem, čudné dni..nejdem sa tu rozpisovať..výkyvy hladiny endorfínu a fenyletylamínu v tele robia svoje..vlastne úžasné dni to boli..posedenie v tráve s vínom, divné vtáky,farebné balkony,cigarety na polovičku, prechádzka po bývalej pitevni(+ďalšie tajné zákutia prírodovedeckej fakulty a dekanátu univerzity), ktorá napriek tomu ako hnusne to znie, bola krásna..na lavičke pod zaujímavým stromom, ktorý schová každého, kto tam sedí, madrid, pizza,veľmi silné cirkusové predstavenie v parku,spevák z polemicu, ktorého som si tam len tak náhodou všimol,odtlačený make upna mojom tričku, prechádzky, dobré správy, dokonalý deň, balonová fiesta, flipy pri regále s omáčkami, kvasenie doma, pri compe a ako vždy totálne odveci film, bulánci, spoločne navarený obed, aisha nakreslená na mojej ruke, prežieranie sa a povaľovanie sa na gauči....prečo to pre mňa znamená tak veľa...tak strašne kurevsky veľa....najviac..viac ako hudba..viac ako všetko..a prečo mám pocit, že ak sa v živote nepodaria podstatné veci, tak na tých ostatných fakt vobec nezáleží..najradšej by som vypol mobil, zakopal sa na nejaký čas...ešte dve skúšky a jeden koncert, na ktorý by som sa najradšej vysral, ale ten týpek, čo to organizuje, mi volá už od minulého roka a sme aj na plagéte, tak musím..ešte ani kapelu nemám poskladanú..bude to improvizácia, ale bol by som rád, keby sme boli aspoň štyria, zatiaľ len edo a ja..ale väčšinou to tak býva, že čím menej sa na nejaký koncert teším, tým lepšie to vyjde, takže spolieham na to...see ya..in hell
gt
V.

Golddigger...Brothers__13

13. června 2010 v 22:58 | A-chan

Zvyšok večera ubehol ako voda a my sme sa zasa neopili dostatočne nato, aby sme si uctili Lennyho, predsa len, bol to náš šéf. Taká irónia...
Keď som dopíjala poslednú vodku, preniesla som sa niekam do minulosti a zaspomínala si, ako sa Lenny o mňa vždy staral a snažil sa mi vyhovieť...ale pravidlá boli niekedy pravidlá. A to, že som bola žena na tom nič nemenilo. Ach Lenny...keby si nebol taký cvok, možno by nám to klapalo...
Vždy keď som bola opitá, prichádzali mi na um myšlienky, ktoré som fakt nenávidela...a jednou z nich bola aj táto.
Bez mihnutia oka som dokázala zabiť svojho šéfa, pre ktorého som pracovala 2 roky. Necelé. A nie len to, celkom často si dovolil nečakanú návštevu do mojej izby, väčšinou v noci, alebo keď vedel, že mám voľno. Ja som z neho na oplátku cicala peniaze ako sa len dalo, čo sa nepáčilo Beastovi, ktorý si automaticky myslel, že keď so mnou spáva, môže sa mi privlastniť ako auto, alebo drahý šperk. Neviem, kto mu nalial takúto somarinu do hlavy, ale ja určite nie. Aj keď s Lennym som spávala skôr kvôli peniazom, nehnusil sa mi.
Beast bol ale aj tak vždy omnoho príťažlivejší. Bol vyšší a mal krajšie telo...
Keď sa však dozvedel, že slečinka, ktorú navštevuje viac menej potajme, patrí oficiálne niekomu inému, začal hrať žiarlivého a vtedy som si povedala, že by aj stačilo!
Napľula som si po nohy, cítila som sa ako štetka. Jared si všimol moje gesto zhnusenia a vrhol na mňa zvedavý opilecký pohľad.
"Len spomienky...nič dôležité...pozri na Abasiho, musíme ho odniesť." Kývla som hlavou ku kamarátovi, ktorý spal na stole a dýchal celkom nahlas. Niečo medzi chrápaním a fučaním. Znelo to smiešne. Kým sme sa dopravili na jachtu boli 2 ráno a neostávalo nám nič iné, ako ísť spať.
Prebrala som sa opretá o zábradlie prednej časti lode a v ruke som niečo zvierala. Bol to účet....ach dočerta, my sme to nezaplatili. Neveriacky som potočila hlavou a lenivo sa zodvihla. Chystala som sa poprechádzať po palube a potom si dať sprchu, pretože, povedzme si na rovinu, včera na mňa niekto vylial vodku a vážne sa mi nechcelo zisťovať, kto to bol, moje tričko smrdelo ako starý opitý bezdomovec.
Abasi spal na gauči a Jared ako obvykle, ležal stočený pri kormidle jachty. Poškrabala som sa po nose a rozhodla sa, že na včerajšiu noc radšej zabudnem. Pri lodi nikto nestal, ani nás nikto neprišiel žalovať, tak som zahodila účet do koša a potom si konečne dopriala sprchu. Mala som zlý pocit, že som včera premýšľala nad niečím, nad čím by som nemala a že to naštrbilo moje sebavedomie, ale pokiaľ som si to nepamätala, všetko bolo fajn.
Kým sa tí dvaja prebrali, stihla som kúpiť nejaké raňajky a tričko. (Som žena, to, že zabíjam a kradnem, neznamená, že si nedoprajem.)
Doslova som vykopala Jareda od kormidla a naštartovala jachtu. Už sme tu trčali dosť dlho a nechcela som riskovať, že natrafíme na niekoho, kto spozná Lennyho jachtu. Museli sme sa jej zbaviť, a to ihneď...
"Kam sa ponáhľaš? Abasi nám ovracia interiér, keď pôjdeš takto rýchlo." Vyšiel von Jared, s rukou na hlave a zalepenými očami vyzeral ako model, aj keď tak práve nevoňal.
"Zdržali sme sa." Odvetila som jednoducho ale dosť jasne nato, aby ma pochopil.
"Neboj sa. Pochybujem, že zobrali vážne ten telefonát..." zasmial sa Jared.
"Ja si myslím, že áno...správy sa začali šíriť. Sme na liste. Pôjdeš ako prvý a ja hneď po tebe." Uškrnula som sa a pridala. More sa pod našou jachtou míňalo neuveriteľnou rýchlosťou a slaná voda špliechala na palubu.
"Vždy mi bolo záhadou z čoho pochádza ten tvoj adrenalín." Potľapkal ma po pleci a vošiel opäť do kajuty, aby sa pozrel, čo som opäť dobrosrdečne nakúpila na raňajky. Toto mi robili vždy. Stala som sa predčasne matkou dvoch starých opičiakov, ktorý si nevedeli uvariť ani čaj. Pokrútila som hlavou a pridala. Jachta sa zatriasla a vypálila plnou rýchlosťou po mori.
O pár minút nato som videla ako Abasi uteká plnou rýchlosťou v trenírkach rovno von z kajuty na najbližší okraj lode a obohacuje oceán svojimi žalúdočnými šťavami.
"A že chlapi." Zahundrala som si sama pre seba a trochu spomalila, pri čom sa loď opäť zakolísala a Abasi opäť hľadal morské panny.
"Fuj..." prešiel okolo neho Jared s mierne znechutenou tvárou a postrapatil mu vlasy. Pomyslela som si, že nezainteresovanému človeku by mohli pripadať ako bratia. Možno mali naozaj taký vzťah, ale čo som bola potom ja? 


Golddigger...Let´s drink__12

11. června 2010 v 22:28 | A-chan
Po tom ako sme Lennyho hodili do mora neskôr aj s mojim telefón sa pomaly začala šíriť správa, že je mŕtvy. Aj keď nemali ani jeden dôkaz, (okrem chýbajúceho igelitového vreca na odpadky, ktoré aj tak nikto nepočítal) odvážili sa tvrdiť, že boss, ktorého uznávali skoro všetci je mŕtvy.
Nešlo im do hlavy, že zrazu taktiež zmizla jeho hlavná garda, t.j. Abasi, Jared a ja. Bez dôkazov boli skalopevne presvedčený, že za jeho smrť zodpovedáme my. Našťastie, väčšina
naše tváre ani nepoznala, a ak áno, skončili medzi rybami...
Vystúpili sme v najbližšom prístavom meste a rozhodli sa poriadne opiť. Alebo skôr zapiť Lennyho smrť? Pre ľudí sme boli neškodný turisti, nikto náš nepoznal nikomu sme neboli nesympatický, nikto si nič nevšimol. Keď Jared niesol "druhé kolo" Abasi vyjadril niečo, čo mi úplne vyrazilo dych.
"Viete, možno by sme sa mohli na chvíľu stiahnuť...uhm...teda, aspoň na pár mesiacov." Nervózne do seba hodil pohárik, ktorý pristál na jeho stole. Vzápätí dostal ranu od Jareda za to, že si kultivovane nepripil.
"Čo si to?!" neverila som vlastným ušiam.
"Necháp ma zle, ale zamysli sa nad tým...máme dosť prachov, ale o chvíľu budeme mať na krku Lennyho odporcov a takisto prívržencov." Snažil sa mi racionálne vysvetliť.
Vyvedená z miery som sa zadíval na Jareda, ktorý mal súhlasný výraz.
"Toto nemôžete myslieť vážne chlapci? Prestaň s tým. Veď ma zabijete." Hodila som do seba pohárik a dostala kopanec pod stolom od Jareda, ktorý už druhýkrát musel piť posledný.
"Karin, musíme s tým seknúť, aspoň na chvíľu. Sme príliš nápadný. Ide po nás Beast a Alexový ľudia. Poznajú naše pohyby, o chvíľu nás vystopujú." Prisvedčil Jared a mne sa zo stúpajúcim alkoholom v žilách začal asi zahrievať aj mozog.
"Opravte ma ak sa mýlim, ale Beast je proti nám trom úplne bezmocný. Ako aj Alex a jeho úžasný ľudia, ktorý ani nevedia ako sa drží Baby Eagle. (Jericho 941F)" Zakašľala som. Tá vodka bola odporná.
"To je síce pravda, ale ak budú v presile nepomôžu nám ani naše skúsenosti. Abasi je síce rýchly, ale od toho incidentu má trochu problémy z rukou. Musíš to priznať, nie sme už to, čo sme bývali." Jared sa pousmial, akoby sme mali 60 rokov.
"Toto sa mi prestáva páčiť..." potiahla som čašníka za zásteru, keď prechádzal okolo a oznámila mu, nech nám donesie ďaľších 9 poldeci. Pri stole zavládlo ticho, až kým nepriniesli malé poháriky naplnené skoro po okraj.
"Vás už to nebaví, že?" hodila som do seba ďalší hlt odpornej lacnej vodky a skoro sa rozkašľala. Moje hrdlo si konečne začalo zvykať.
"Dosiahli ste, čo ste chceli. Máte peniaze rešpekt a nakoniec ste sa zbavili aj toho odkundesa, gratulujem chlapci, ale nezabúdajte, že to nie je všetko!" výhražne som zodvihla prst do vzduchu.
"Prácu treba dokončiť." Súhlasil Jared a ja som premýšľala, čo sa asi preháňa hlavou Abasimu. V poslednej dobe sa správal naozaj čudne.
"A nehádž celú vinu na nás, bol to tvoj nápad odpratať Lennyho." Jared do seba hodil ďalší pohárik a očividne ho prestalo zaujímať, že si s ním nikto nepripil.
"Ale vy ste mi ho pomohli zorganizovať, čo vám nikdy nezabudnem....Abasi kurva, ako sa to tváriš?!" buchla som päsťou o stôl, keď ma dorazil jeho výraz v tvári. Strhol sa, akoby som ho prebudila zo sna. Nad niečím premýšľal, chcela som vedieť nad čím.
"Nechcela si ísť na tú univerzitu?" zodvihol obočie a ja som ho prekukla. Okamžite.
"Ty...ty si chcel len...ty si sa chcel skryť, bojíš sa!" zvolala som.
"Nie tak celkom, ale rád by som vyskúšal aké je to žiť tam vonku." Kývol hlavou, akoby za nami ležal celý svet.
"Má pravdu. Tiež som nežil ako normálny človek ani nepamätám, chcel by som žiť v domácnosti s nejakou ženskou, čo by mi prala a varila..." zasnene odvetil Jared.
"Preboha, čo je to s vami vy padavky?" nechápavo som zvolala.
"Bože, robím si srandu." Uškrnul sa Jared a posunul predo mňa ďalšieho panáka.
"Ale Abasi nie." Dodala som podozrievavo.
"Nebojím sa dočerta, ale chcem si tie peniaze aj užiť. Podľa mňa by nám to prospelo, taký pobyt medzi ľuďmi." Točil si prsteňom na ruke, ktorý stiahol Lennymu z ruky ešte predtým, ako sme ho hodili do mora. Povedal, že je to jeho osobná irónia, ale podľa mňa je za tým nejaký vážny mocenský komplex...
"Ľudia sú odporné špiny, nechcem medzi nimi žiť a usmievať sa na nich ako pripečená...chcem mať svoj život a svoje peniaze a zabíjať všetkých, ktorý sa mi postavia do cesty." V hlave sa zrazu ozvalo moje staré ja, ktoré potichu šepkalo a nahováralo ma, zastaviť sa za rodinou.
"Nemôžem ísť za svojou rodinou...pozri sa akú mám jazvu na krku. Dočerta s ním..." nahnevane som si prebehla rukou po jazve a prekvapene zistila, že hovorím sama zo sebou.
"To nič, budem sa tváriť, že si to hovorila mne." Doberal si ma Jared a zapálil si cigaretu.
"Vykašli sa na rodinu, sú to zradcovia." Abasi si spomenul na incident, kedy jeho otec zradil Lennyho a vtedy sme utrpeli neskutočné straty na peniazoch.
"Už som aj zabudla, ako vyzerajú..." krútila som pohárik v rukách a potom oblizla špičkou jazyka jeho okraj.
"Ale no Karin, tak biedne na tom zasa nie sme, aby som ti nemohol kúpiť ďalší." Jared sa snažil zahnať čierne mraky nad Abasiho hlavou a odišiel kúpiť ešte ďalších 9 poldeci. Využila som príležitosť, že tam nebol a zobrala Abasiho tvár do dlaní.
"Teraz to nesmieš vzdať. Sme tým. Mysli nato. Vy ste zo mňa urobili to, čo som teraz a zato ti ďakujem. Nepozeraj sa príliš dopredu, lebo dopadneš ako Lenny a ostatný, ktorý zomreli, kvôli hlúpym plánom. Užívaj si to, čo je teraz a bojuj za to, po čom najviac túžiš, nech už sú to peniaze, láska, alebo moc, to je jedno, ale hlavne sa neopúšťaj a ži!" dobre som vedela kam tým mierim a vedel to aj on. Spomenul si na tie slová, ktoré mi kedysi povedal. Keď som zabila vôbec prvého človeka. Na jeho tvári sa opäť zjavil starý známy zradný úsmev, ktorý som tak dôverne poznala a vedela som, že Abasi je späť. Pobozkala som ho na tvár a sadla si opäť na svoje miesto. Práve včas...Jared niesol ďalšie kolo.

Golddigger...Welcome, dear Karin__11

11. června 2010 v 18:10 | A-chan
"To mi robíte naschvál, že?" nahnevane som sa oprela o jednu zo stien a čakala, že sa spustí ďalší alarm.
"Hlavne mi daj ten tvoj nôž." Vystrel predo mňa ruku Jared a ja som nedobrovoľne odovzdala vec, ktorú som si poctivo viezla až z domova.
"Čo to je za pohľad hádam si nerozmýšľala nad tým, že by si zabila Lennyho, alebo áno?" prísnym hlasom zatiahol a bolo mi jasné, že ak by som sa ho čo i len dotkla, čo som rozhodne nemala v pláne, určite by zo mňa neostalo viac ako jedna končatina. Niežeby ma niekedy napadlo útočiť na šéfa, ktorý si ma osobne vybral, ako aj ďalších šiestich, ale povedzme si na rovinu, človek sa musí nejako poistiť. A po druhé, prečo potom nosia zbrane oni?
"A prestaň sa triasť." Objal mi Jared bratsky okolo ramien, keď videl, že mi asi nervozitou exploduje hlava.
Abasi otvoril ďalšie železné dvere do tajomnej 13 komnaty a mňa prekvapilo, že to tam pôsobilo celkom útulne. Nato, že som bola v skrýši nejakých kriminálnikov, izba vyzerala až podozrivo normálne. Žiadne kamery, zeleno-žlté steny, pár obrazov a samozrejme veľký krb, zaujímalo by ma, kde ústi. V izbe bol jeden biliardový stôl, jeden stôl na šach, a asi 4 veľké červené kožené gauče. Nevkus ako sa patrí, ale povedzme si na rovinu, Lenny bol Lenny a rád si doprial najdrahšie veci bez ohľadu nato, či k sebe pasovali, alebo nie. V miestnosti bolo okrem nás troch ešte 8 ľudí. Niektorý hrali šach, iný biliard, ale akonáhle sme vošli, všetci na nás namierili pištoľami od výmyslu sveta, ktoré som videla naozaj po prvýkrát a dovolím si tvrdiť, že to neboli žiadne podomácky vyrobené hračky. Okamžite som zodvihla obranne ruky do vzduchu a im bolo jasné, ktorá "bije". Jared ešte pre istotu oznámil, že ma konečne doviedol bez nejakých zvláštnych komplikácií. Ja som však nepočúvala, čo hovoril. Sústredila som sa hlavne nato, aby som našla Lennyho. Naozaj som myslela, že keď vojdeme, bude sedieť za pracovným stolom? Ach...
Všetci sa tvárili rovnako, uškŕňali sa a premeriavali si nás.
Vôbec sa mi to nepáčilo, takto naozaj nevyzerala partia "zlých chlapcov", ktorý vraždia a okrádajú. Čakala som nevkusné košele, havajské topánky, zlaté reťaze, veľké pupky, bradavice na nose, zanesené nechty, žlté zuby, cigary v ústach, peniaze na biliardovom stole, a zlomyseľné výrazy. Ani jeden z mojich predpokladov však nebol správny.
Boli to, poväčšine, mladý, upravený, vyobliekaný (presne ako Jared) muži, najstarší z nich mohol mať tak 40. Všetci vyzerali čisto, nikde sa nepovaľovali prachy, vyzerali celkom seriózne...
"Nenechaj sa oklamať." Poťukal ma po pleci Jared. Vtedy som si všimla výrazného rozdielu medzi nimi a jedným, ktorý stál opretý o stenu a zo založenými rukami na mňa pozeral. Zaujímavé...nejakým spôsobom mi k nim nezapadal, aj keď vyzeral dosť podobne, ako oni. Tmavé krátke vlasy, skoro až čierne, mal vzadu vpletené do troch dredov s farebnými korálkami. Mal dlhé červené tričko a strieborný prívesok ruky človeka od lakťa až ku prstom. Bol tak maličký, že ho z diaľku skoro nebol vidieť.(prívesok)
Nebol ani príliš chudý, ani žiadny hlavohruď. Dokonca vyzeral celkom sympaticky. Civela som na neho asi dosť nápadne, pretože si všimol, že na neho pozerám a vtedy nadvihol obočie a hodil na mňa totálne očarujúci úsmev, ktorý
by sa dal inak preložiť aj "kedykoľvek a kdekoľvek, ak budeš so mnou". Vedela som, že je to Lenny, ani na chvíľu som nezapochybovala. Ešte predtým ako som sa chystala hádať , či je to Lenny alebo nie, hodil pred neho Jared niečo, čo pristálo na biliardovom stole a narobilo to celkom hukot.
"Príčina toho hluku dole..." dodal Abasi a posadil sa na obrovský gauč.
"Zdá sa, že naša kvetinka je až nadmieru opatrná." Zasmial sa Jared a opäť mi postrapatil vlasy, nahnevane som na neho pozrela a potom opäť na Lennyho, ktorý vzal nôž a plastový obal odhodil nabok. Ak som vtedy tvrdila, že nevyzeral ako vrah, tak teraz to rozhodne beriem späť. Ten nôž držal s takou istotou, nie ako ja, keď som "napadla" Jareda u nás doma.
"Pekný kúsok, predpokladám z kuchyne." Prehovoril a ja som spoznala hlas z telefónu.
Bola som ticho, nenapadlo ma nič, čo by som mu nato povedala.
"To si ho zo sebou niesla až z domu?" hodil nôž späť na stôl a vyzeral pobavene.
"No a čo." Odsekla som. Niekto pri biliardovom stole sa zasmial.
"Máš s tým nejaký problém?" Zavrčala som na dotyčného, ktorý si prehadzoval žltú guľu z ruky do ruky.
"Ale, ale..." rozosmial sa ešte viac.
"Sklapni Beast..." zatiahol Lenny unaveným hlasom a chalan okamžite stíchol.
Všimla som si, že Abasi na mňa z gauča pokukuje a spokojne sa uškŕňa, akoby sa nič nedialo. Možno pre neho to bolo normálne, ale pre mňa rozhodne nie, cítila som sa ako výstavný kus...
"Tak teda, prepáč mi to neformálne privítanie, ale vitaj u nás, Karin." Lenny zrazu rozostrel ruky a ukázal na celú miestnosť. Aj napriek všetkému sa zdal ako gentleman, ale nechcela som mu veriť, zvlášť potom, čo mi povedal Jared.
"Uhm...zdravím..." nebolo pochýb, bol to Lenny. Veľký Lenny, na ktorého som bola tak zvedavá. Keby ho videli moje spolužiačky, asi po ňom okamžite vyštartujú. Viem si predstaviť ich tváre, keby sa dozvedeli, čo je zač, asi by ich porazilo. Mimovoľne som sa usmiala pri tejto sladkej predstave čoho si všimla väčšina v miestnosti vrátane Lennyho.
"Vidím, že máš dobrú náladu, akú ste mali cestu?" uškrnul sa a tentokrát otázku adresoval Jaredovi, ktorý ešte stále stál za mnou ako ochranca.
"Bez problémov...sme tu ako vidíš, ale asi by si rada pospala...ráno som ju musel doslova ťahať z postele." Zasmial sa, keď si spomenul, čo sa stalo ešte dnes ráno... bolo to ešte dnes, je to akoby týždeň, čo som vypadla z domu.
"Predpokladám, že nie doslova." Lenny sa zatváril akože ho to zaujíma a čakal na odpoveď.
"No...vliezol mi do bytu, ako to má vo zvyku." Odhodlala som sa k hovoru a ironicky pretočila očami. "A potom ma polial vodou a myslel si, že je to strašne vtipné." Nahnevane som mu buchla lakťom pod rebro. Jared sa zasmial a dodal.
"A ona ako tradične na mňa zaútočila prvým, čo mala po ruke. Knihy, nejaké poháre..." položil mi ruku na rameno. Zdalo sa mi to, alebo som zahliadla v Lennyho očiach žiarlivosť alebo nejaký druh neprajnosti?
"Vidím, že ste sa skvele bavili," otočil sa nám chrbtom a kráčal opäť ku stolu. Abasi mal neistý pohľad, asi videl ako sa Lenny zatváril.
"Každopádne," dodal, "Bol by som rád keby si si odpočinula. Zajtra ti vysvetlím niektoré veci a oboznámim ťa s tým, ako to tu vlastne chodí." Veselo zatiahol a videla som, že sa nato fakt teší.
"Máš izbu rovno oproti mne, takže keby si niečo potrebovala stačí zaklopať..." opäť hodil ten svoj očarujúci úsmev a ďalej sa venoval biliardu. Takže toto je Lenny. Nevyzeral ako zlý človek, ale "dvakrát meraj, jeden raz strihaj" povedala som si a zobrala svoj veľký kufor.
"Tak poď." Zobral ma Jared okolo ramien a Abasi kráčal priamo za nami. Zatiaľ sa mi tu celkom páčilo...zatiaľ...
Neviem aké veľké to tu bolo, ale rozhodne obrovské. Nastúpili sme do výťahu a Abasi stlačil 15 poschodie. Keď sme išli dlhšie a ja som si uvedomila, že stále stúpame, niečo ma napadlo.
"Načo máte dole to identifikačné zariadenie, keď sa vám môže na základňu dostať hocikto výťahom?" nechápala som.
"Celá tá budova, čo si vonku videla, patrí Lennymu. Nikto by sa neopovážil vstúpiť dnu, je tak zabezpečená, že si to všimne aj mačku, alebo nejakého drzého okrídlenca, čo sa pokúsi dostať dnu oknom." Prezradil mi Abasi a zatváril sa pyšne.
"Jeho otec navrhol skoro celý bezpečnostný systém, Abasi ide v jeho stopách a celú budovu má na starosti on." Oboznámil ma zo situáciou jeho parťák. Tak preto ten hrdý pohľad v Abasiho očiach. Vystúpili sme a ja som si uvedomila, že sme celkom vysoko.  
"Tu je tvoja izba...ja a Abasi sme na druhej strane chodby, takže ak by si sa bála Lennyho, pokojne sa zastav." Položil mi kufor pred izbu a s pocitom, že si ho určite odnesiem, sa odplavili obaja preč.
Izba samozrejme nebola na kľúč. Nebol tu ani očný sken, ani nič, tak mi to prišlo až príliš podozrivé, len kľučka.
Otvorila som dvere a bolo odomknuté. Zdá sa, že sa nemusím obávať o svoje veci, keď Abasi nepovažoval za dôležité zamykať dvere.
Trochu sa mi nepáčilo, že si len tak hocikto môže prísť do mojej izby, ale túto myšlienku som zahodila za hlavu, keď som zbadala interiér.
"Tak toto je bomba!" Porozhliadla som sa po izbe. Očividne ju nezariaďoval Lenny, lebo som ešte nič krajšie nevidela.
Ako som čakala, okná sa rozprestierali okolo celej steny a mala som úžasný výhľad na mesto. Ako som čakala, žiadne vypínače. Nedočkavo som položila kufor a dvakrát zatlieskala. Svetlo zhaslo. Rozosmiala som sa ako malá a bežala do kúpeľne zistiť, či mám výrivku. (jasné, že tam bola...čo som si myslela?) Šťastne som sa vrátila ku kufru a sadla si naň. "Toto je až príliš klišé.." zvážnela som a začala uvažovať. "Som zvedavá, akú daň, budem musieť za tieto krásne veci zaplatiť," preháňalo sa mi hlavou. Rozhodla som sa nateraz nerozmýšľať nad týmito vecami.
Jedno bolo isté, nikto ma nezabije a takisto neuvidím vraždu najbližšieho pol roka... ach ako som sa vtedy mýlila...


Golddigger...Knife__10

11. června 2010 v 15:49 | A-chan
Šli sme niekam do podzemia. Pamätám si ten chladný a vlhký vzduch. Pripadala som si ako v nejakom rozostavanom tunely, alebo v katakombe, akurát, že miesto bolo širšie. Kráčali sme v úplnej tme a mne bolo dosť podozrivé, že tu nie sú žiadne svetlá. Zrýchlila som krok a narazila do Jareda, ktorý sa zasmial. Jeho smiech sa rozľahol tunelom, akoby mal pred ústami mikrofón.
"Bojíš sa?" posmešne ho doplnil Abasi.
"Nie, len nič nevidím." Neklamala som, nemala som strach...len mi bola tá tma nepríjemná.
"Zvykneš si. Asi sa pýtaš, prečo tu nie sú žiadne svetlá. Je to naschvál. Chodenie týmto tunelom patrí k základnému výcviku. Síce je to trochu bolestivé, ale ak naozaj chceš, naučíš sa orientovať. V podstate tento tunel nie je nič viac, ako dlhá chodba s pár slepými uličkami. Nemáš tu kam naraziť, pokiaľ pokojne kráčaš. Ak však bežíš pred strieľajúcou pištoľou, je to horšie. Ale v podstate zábava." V jeho hlase som začula istý druh adrenalínu a vzrušenia.
"P-pred zbraňou? Veď si po-povedal, že..." hlas mi preskakoval a matne som si spomínala na nedávne Jaredove slová, keď mi vysvetľoval, že zo zbraňou neprídem do styku najbližšieho pol roka.
"Vieš, nie je to tak celkom zbraň. Tie náboje ti neublížia. Sú neškodné, teda až tak neškodné nie." Nepáčilo sa mi, že hovorí v hádankách.
"Čo tým myslíš?" opäť som do neho narazila, pretože moje tempo sa menilo s prichádzajúcimi informáciami o akomsi základnom výcviku.
"Videla si niekedy Jackass?" ozval sa Abasi a prehodil si cezo mňa ruku. Keď bol takto blízko jednoznačne som cítila ten rumový dych, ktorý nadobudol v aute.
"Jasné." Pri spomienke na tých bláznov som sa už-už chcela rozosmiať, keď ma oblial studený pot. Jedna, nie vlastne všetky scény, ktoré som videla, sa mi vryli živo do pamäte.
"Vy nemyslíte snáď to ako-" moje obavy boli potvrdené.
"Ako si nechal do seba Johnny Knoxville naschvál napáliť tie gumové náboje a potom skoro zomrel od bolesti? Presne o tom hovorím, dočerta!" zvolal nadšene Abasi a vtedy ma naozaj napadlo všetko okrem toho, že Jackass je sranda...
"Nepovedal som, že to bude ľahké." Jared akoby vycítil, že ho prebodávam vyčítavým pohľadom, aj keď som v podstate nič nevidela. Nevedela som, čo mu nato povedať, túto cestu som si zvolila sama, je len môj problém, že nikdy nemyslím na následky, mohla som dokonca odmietnuť. Vie mi niekto povedať, prečo som to, ja ťava, neurobila?
"O čo tu vlastne ide? Vytvoríte zo mňa Xenu?" sarkasticky som poznamenala a v diaľke zahliadla malé svetielko.
"S tým rozdielom, že ty budeš prototyp." Opäť sa ozval veselo Abasi a zdalo sa, že ho fakt nič netrápi.
Približovali sme sa k svetlu a mňa začínalo byť nejako horúco. V tuneli bolo určite pod nulou, lebo sme boli podľa môjho pováženia dosť hlboko. Už som konečne videla aspoň obrysy a moje oči sa začínali pomaly ale isto spamätávať z nekonečnej tmy.
"Pozri na toto." Jared ustúpil o krok vedľa, aby som videla, čo sa mi snaží ukázať.
Bolo to niečo ako identifikačné zariadenia, úplná klasika.
"Klišé." Pomyslela som si.
"Prvý krok..." uškrnul sa Jared a pricapol ruku na zariadenia, ktoré ho potvrdilo ako oprávnenú osobu pri vstupe dnu.
"Druhý krok..." vystrel sa a všimla som si, že nad dverami je sken očí, čo mi úplne vybilo dych.
"A tretí..." vytiahol zbraň a položil ju na akúsi poličku, ktorá svietila fialovým svetlom.
"Čo to je?" zvedavo som sa nato zadívala, keď sa polička v strede predelila a zbraň vpadla dnu. Asi na druhú stranu.
"Máme tu také pravidlo, vždy keď vstupuje dnu niekto z našej skupiny zbraň vhodí dnu a vyzdvihne si ju až na druhej strane. Kvôli bezpečnosti." Žmurkol na mňa a obrovské masívne dvere sa konečne otvorili. Abasi urobil to isté a vošiel za ním. Snažiac sa prešmyknúť cez dvere spolu s nimi dvoma sa z ničoho nič rozhúkala hlasná siréna, ktorá hlásila prechod zo zbraňou. Stihla som však skočiť ku chalanom a nechápavo sa na nich zadívala.
"Asi je to pokazené." Uvažoval Abasi a poškrabal sa po hlave.
Po dlhšom hulákaní neznesiteľnej sirény sa Jaredovi usadil na perách široký úsmev, ktorý som nazvala ako "zlomyseľný" a prekvapene vyslovil: "Mne sa snáď sníva."
Dočerta, vedel to. Rezignovane som vyhrnula tričko a vytiahla nôž v plastovom obale, ktorý ma mal chrániť pred porezaním. Abasi sa nekontrolovateľne rozosmial a s ním aj Jared.

"A to som myslel, že ťa mám prekuknutú, očividne som sa mýlil." Smial sa ďalej a kráčali sme po dlhej chodbe.
"Bude prúser." Abasi sa rozpačito poškrabal po nose a nasledoval nás. Cítila som sa ako v nejakom kryte, alebo vo vojenskej základni. Táto miestnosť bola tak zabezpečená, že sa sem mohol cez dvere ledva dostať prach a nie to ešte nejaký ľudia. Všade boli kamery a veľa zariadení, ktoré som videla prvýkrát v živote. Blikali, svietili, alebo vydávali čudné zvuky. S pohľadom decka, ktoré sa prvýkrát dostalo do disneylandu som nasledovala Jareda ako psík.
"Asi budú mať nachystané zbrane." Zastavil sa pri automate s kávou a hodil veľavravný pohľad na Abasiho.
"Len aby nezačali strieľať skôr, ako nás uvidia." Odvetil mu.
Ten automat s kávou tu vyzeral v porovnaní zo všetkými vecami najmierumilovnejšie...

Golddigger...Who was Lenny?__9

11. června 2010 v 14:52 | A-chan
Nič sa zatiaľ nezdalo tak ťažké, ako som predpokladala. Nemusela som sa báť, že sa mi niečo stane. Jared si dával veľký pozor, aby ich "kvetinka" neprišla "domov" poškodená. Celú cestu ma strážil a bol mi za pätami, dokonca, keď som šla na wecko, tak stál na chodbe a čakal. Všetko plnil zo svojou ľadovou trpezlivosťou a cigaretami, aby som nezabudla. A neprestal dovtedy, kým sme nedorazili k Lennymu. Keď som vystúpili z auta, z ničoho nič cezo mňa prehodil svoju bundu a postrapatil mi vlasy. Musím uznať, že sa ku mne správal ako k decku, ktoré vezú na popravu.
Naopak Abasi sa nepáral. Skladal mi komplimenty celú cestu a keď si všimol, že to nemá cenu, začal hádzať vinu na Jareda a jeho blbé poznámky, ktoré ma vraj odradili od jeho úžasne šarmantného vystupovania...
Nezapodievala som sa myšlienkou, že keby ma Jared nechal z Abasim o samote, pravdepodobne ma buď zabije, ale znásilní, pretože to nebolo prakticky možné. Jared povedal, že odteraz sme stále spoločne. Nevedela som, čo tým myslel, až kým som nevstúpila do "Lennyho hniezda".



To, že zomrel by nikoho neprekvapilo. Choval si na prsiach hada - doslova.
A nie jedného, ale stovky hadov aj keď nepriamo. Jeho organizácia, skupina, alebo nazvite si to ako chcete bola tak rozrastená, že ešte 2 roky strávených s "nimi" som nepoznala všetkých ľudí.
Ale vráťme sa k Lennyho smrti. Zomrel, pretože bol neopatrný a nechal sa ovplyvniť tým, čo najviac nenávidel a prehlasoval, že to treba zapudiť - citmi. To mi pripomína starý citát znejúc : "Vodu káže, víno pije." Mal okolo seba bandu najnebezpečnejších ľudí na svete, mohol čokoľvek, bol tak silný a vplyvný, že mohol postupne vyvraždiť celé ľudstvo a nikto by neprišiel nato, že je za tým on. Mal mozog, bol až príliš inteligentný,
hlavou sa mu hnali také veci, že občas sme si to ani nedokázali predstaviť a k tomu všetkému...bol nemilosrdný, odporný bastard, ktorému bolo jedno, či zastrelí dieťa alebo dospelého. Ten chlap snáď nikdy nemal svedomie, a to ho činilo tak vplyvným. Najväčší sviniari ovládnu svet, ja som to vždy tvrdila. Jeho túžba po peniazoch bola tak silná, že ju nedokázalo prevýšiť nič na tomto svete, až na jednu vec. Aspoň to tvrdil Jared. Ešte rok alebo dva potom ako som sa pridala, prvýkrát nejasne vyjadril, že sa Lenny zmenil. Nedokázala som to objektívne posúdiť, správal sa stále rovnako. Až na jednu maličkosť - spomínala som, že sa ma pokúsil 3 krát zabiť a 3 krát sa mu to SKORO podarilo. Jediný dôvod, prečo to nikdy nedotiahol dokonca bolo, že nedokázal zabiť ženu, ktorú miloval. Dokázal mi "skriviť vlas na hlave" a to teda poriadne, keď sa posnažil, ale nikdy nedokázal, zbaviť sa ma navždy.

Kto by bol povedal, že práve táto jeho slabina sa mu stane osudnou? Veď preto sa to volá slabina...
A kto je teraz nažive a smeje sa z neho? Karin. Žena, ktorá sa možno rozhodla pokračovať v Lennyho šľapajach. Žena, ktorá si dokázala nakloniť najvýznamnejších a najobľúbenejších Lennyho spoločníkov - Abasiho a Jareda. Dokázala ich presvedčiť , aby ho spoločne zabili a potom zdrhli niekam preč.
Uf, až sa mi nechce veriť, že hovorím o sebe...

Keď som prvýkrát uzrela ich "domov" nepôsobil na mňa tak strašidelne, ako som si predstavovala. "Asi pozerám veľa filmov," v duchu som pretočila nad sebou oči a nechala sa viesť dvoma bodyguardmi, ktorý mali byť odteraz moji spoločníci. Moji kroky skôr vyzerali ako kroky múmie, než ľudské. Koniec koncov nespala som pekne dlho - nieže by som nechcela, alebo nemala čas - nemohla som. Vždy keď som zavrela oči trápilo ma jedno - ako sa asi zachovajú moji rodičia po neočakávanom a neohlásenom úteku z domu. Bude premýšľať, či som sa v poslednej dobe zmenila, alebo či nepostrehli na mne nejaké výrazné zmeny správania.
Nakoniec sa uchlácholia vetou: "Veď ona sa vráti, iba trucuje." A opäť budú môcť spokojne zavrieť oči a spať. Ale ja sa nevrátim...už nikdy.

Yo dawg 2

10. června 2010 v 0:44 | .... |  Od Amy-chan
6466546565

56654654
5645+665654