To uvidíš, tak umreš!

Listopad 2009

Pomsta Bloku Q-13 = 3. časť

29. listopadu 2009 v 22:23 | Acid rain
Myslela som, že k tomu nikdy nedôjde, pretože Abasi rázne vyhlásil, že je proti mojej myšlienke ujsť. V knižnice som sa však presvedčila o úplnom opaku. Keď som si požičiavala nové knihy, vyskočil na mňa spoza regálu. Tak som sa zľakla, že mi všetky knihy vypadli na zem. Pripomínam, že ich bolo asi 5, a také množstvo už dokáže napáchať celkom hluku.
"Čo robíš?" zasmial sa Abasi, keď som sa pred ním skláňala ako egyptský otrok, zbierajúc pozostatky. Prisahám, že ak mi toto urobí ešte raz, zabijem ho. Celá knižnica na nás nenápadne pozerala a nikto nechápal, čo sa deje.
"Práve som videla strašne strašidelnú vec." Precedila som diskrétne pomedzi zuby.
"To ako ja?" niekedy mu naozaj nedochádzalo, napriek jeho vysokému inteligenčnému kvocientu.
"Vidíš tu ešte iné strašidlo?" konečne som pozbierala všetky knihy, vrátane napoly rozpadávajúcich sa.
Knižnica bola pomerne veľká, a niekedy sa tu dali objaviť naozaj vzácne kusy kníh. Väčšinou som našla, čo som potrebovala. Keď ste však naozaj chceli nejakú knihu, slúžil k tomu počítač, kde sa zapisovali požiadavky. Ja, ako občasná pracovníčka v knižnici som presne vedela, kedy a ktoré tituly nám poslali.
"Citlivka." Prehodil ľahostajným tónom Abasi a nasledoval ma do ďalšieho regálu.
"Čo chceš?" protivne som na neho zasyčala.
"Rozprávať sa." Postavil sa predo mňa, aby dokázal, že to myslí vážne. Zarazene som čakala, čo z neho vylezie. Naozaj ma nenapadalo, o čom by chcel Abasi hovoriť a ešte k tomu so mnou.
"O čom?" skoro zo strachom v očiach som zatiahla. Oprel sa rukou o regál a podozrievavo na mňa pozrel. Nevedela som, čo si o tom myslieť.
"O tom úteku." Potichu spiklenecky vyslovil a usmial sa. Čudovala som sa, že to vyťahuje práve teraz a tu.
"Chceš o tom hovoriť tu?" šeptavo som zodvihla hlavu a pozrela mu do očí. Myslel to smrteľne vážne, zmenil názor, z ničoho nič.
"Jednoznačne nie. Poď do izby, čaká tam aj Jared." Schmatol ma za ruku, čo spôsobilo, že mi skoro opäť spadli knihy.
Cestou z knižnice sme mlčali, nikto z nás nič nepovedal. Knihy som nechala ležať v knižnici, bola som nedočkavá, ako sa rozhodli. Prichádzal dôležitý moment života, možno odtiaľto konečne dokážeme vypadnúť.
Vo výťahu sa Abasi oprel o zrkadlo a celý čas si ma premeriaval, akoby som bola výstavný kus, akéhosi nábytku.
"Čo je?" nevydržala som to a spýtavo sa oprela vedľa neho. Chvíľu pozeral na strop a na to slabé svetielko, ktoré sa snažilo svietiť. Potom sa na mňa otočil a s príjemným úsmevom predniesol: "Dokázala si to, čo sa ešte nikomu nepodarilo." Nechápavo som začala premýšľať, čo by to asi mohlo byť.
"A to je?" nadvihla som obočie. V tom okamihu, akoby mu došla trpezlivosť, nasadil svoj zvyčajný výraz. Celý ten čas od knižnice až sem sa hral na gentlemana.
Vyšli sme z výťahu, založil si ruky za hlavu, takže vyzeral ako chodiaci kríž. Stále som čakala, čo mi odpovie. Bolo ťažké s ním hovoriť, dával si pozor, čo povedal. Vážil slová, akoby nad každým jedným starostlivo premýšľal.
"Presvedčiť ma." Jednoducho prehodil a opäť nasadil ten príjemný úsmev. Takže to znamená, že...?
"Abasi..." natiahla som k nemu ruku, ako keď chcete v sne niečo dočiahnuť, ale neustále vám to uniká pomedzi prsty. Takisto sa zachoval aj on, nezastavil sa, kráčal ďalej do izby. Akoby ani nepočul, že som pred pár sekundami vyslovila jeho meno.
Poodchýlil dvere na izbe, ktoré boli otvorené. Jared nesedel ako zvyčajne na svojej posteli, za stolom si čmáral tie svoje grafity. Potichu sme vošli dnu a zavreli za sebou dvere.
Sadla som si na svoju posteľ a Abasi oproti mne, prišlo mi to ako nejaká výzva, sedeli sme oproti sebe, akoby sa mal každú chvíľu odohrať neľútostný súboj. Napätá atmosféra šíriaca sa izbou rástla a prelomil ju až Jared, ktorý hlučne hodil fixku o stôl. Usmievavo presunul svoju pozornosť na nás a papier po dĺžke zložil.
"Pripravený?" zaklonil Abasi hlavu dozadu, akoby úplne zabudol nato, že chcel ešte v knižnici hovoriť o úteku.
"Si píš." Lakeť si oprel o kraj stola, čím si podoprel hlavu a na tvári sa mu roztiahol úsmev od ucha k uchu. Zvedavo som preskakovala pohľadom z jedného na druhého a nevedela, čo si myslieť.
"Karin, spomínal som ti, že chcem hovoriť o úteku. Dal som sa nahovoriť." Oznámil mi Abasi nezaujímavo.
"A-ale ako?" nechcela som tomu uveriť. Konečne sa ozval Jared a rozprestrel na nás jeho papier.
"Toto nás dostane von." On si nečmáral len tak, ako som si spočiatku myslela. Na papieri mal náčrt plánovaného úteku. Prekvapene som otvorila ústa, div, že som nezačala kašlať.
"Za mojich chrbtom?" privrela som oči a premeriavala si oboch.
"Nie je to jedno? Ak by som to pripravovali za tvojich chrbtom, necháme ťa tu. Ibaže chceme ujsť všetci, je tak?" Abasi sa už nezaoberal otázkou, kto pred kým skrýval plán na útek. Jediné, čo ho zaujímalo, bol môj názor. Najprv však dlho rečnili o úteku. Ako to naplánovali, na predbežnej mape mi ukazovali, kedy budeme mať čas ujsť. Pár dier v obrane tohto internátu a taktiež, ako sa efektívne dala využiť schátralosť tohto miesta. Bola som zvedavá odkiaľ nazbierali toľko informácií a za tak krátku dobu.
"Vieš, ako sme už povedali, nie je to prvýkrát, čo sme chceli ujsť. Len ostáva ešte jedna vec, ktorá je snáď najzávažnejšou zo všetkých." Ozval sa Jared a trochu zvážnel.
"A tou je?" zvedavo som si sadla do tureckého sedu a ruke položila za chrbát na vankúš.
"Skús nato prísť sama. Ak by sa nám podarilo predsa len dostať z tohto miesta, existuje ešte jedna zásadná vec, ktorá nás sem dokáže-"
"Ten čip!" okamžite ma osvietilo. Jared len trpko prikývol a Abasi z rovnakým výrazom vyhlásil: "Musíš ho hľadať, ak ho nenájdeš, nemôžeme odtiaľto odísť, bolo by to celkom zbytočné, opäť by nás našli."
"Ale ja som ho naozaj nemohla nikde nájsť..." ohradila som sa.
"Tiež je vysoko pravdepodobné, že ten čip do nás strčili ešte predtým, ako sme sa sem dostali. Nedávno som nad tým premýšľal a začalo mi to súvisieť zo stratou našich spomienok. Samozrejme, že nie všetkých, ale nikto z nás troch si nepamätá, naše detstvo. Určite to nebude len taká náhoda - povedal som si. A preto som začal počúvať, ľudí okolo seba. O čom sa rozprávajú, pripadal som si ako špeh, ale bol to jediné spôsob, ako prísť nato, čo nás tu všetkých spája. Veľa ľudí si tu nič nepamätá, hovorili o tom skoro stále v knižnici, v jedálni, cestou vo výťahu, skoro všade...Nie sme jediný a to je dôvod, prečo tu všetci trčíme. To vymazanie spomienok muselo byť zámerné. A tie čipy...som presvedčený o tom, že niekto ich do nás napchal ešte pred vymazaním spomienok. Môžu byť kdekoľvek." Vysvetlil mi Jared. Premýšľam nad tým, ako som sa musela tváriť po prijatí tejto informácie. Všetko tak skvele do seba zapadalo, začala som si pripadať ako v nejakej kriminálke. Bola som človek bez minulosti a navyše uväznená do budovy s ľuďmi, ktorí, ako hovoril Jared, mali v rukáve rovnaký príbeh ako ja.
"Tak Karin, je to na tebe, ja som ten svoj našiel." Dodal ešte po chvíli. Toto ma úplne odrovnalo.
"Kde?!" reagovala som takmer okamžite.
"Tu." Vystrčil predo mňa nohu a otočil ju. A tam priamo pod kolenom sa vynímal malý kopček, skoro prehliadnuteľný, ale farba prezrádzala, že do jeho tela jednoznačne nepatrí. Našiel ho, a tak jednoducho. Cítila som sa ako vyhnanec a úplne neschopný človek.
"Ak ho nenájdeš, budeme ti s tým musieť pomôcť." Zastrašujúco sa ku mne naklonil Abasi. Stuhla som, pri predstave, že by práve on prehľadával celé moje telo kvôli kúsku vymoženosti, ktorá mala schopnosť vrátiť nás sem, ale keď som si všimla, ako mu myklo kútikom úst, pochopila som, že si robí srandu.
"Blbec, nestraš ma." S výdychom som sa zasmiala.
"Tss...takto ma urážať, nepriamo mi dávaš najavo, že pre teba nie som príťažlivý, to mi trochu trhá srdce, vieš?" sarkasticky poznamenal a nahodil tvár najsmutnejšieho muža na svete. Jared sa diskrétne uškrnul.
"A kedy to plánujete?" zamyslela som sa.
"Chcem tomu nechať ešte týždeň a domyslieť pár vecí, noc pred útekom môžeme prebrať ešte raz všetky pre a proti. Ty zatiaľ hľadaj čip. S Abasim sa o všetko postaráme." Odvetil mi Jared a bolo vidno, že tomu naozaj venoval veľa času.
"Nevadí ti, že nespolupracuješ?" podozrievavo sa na mňa zadíval Abasi.
"Myslím, že je to tak lepšie. Predsa len poznáte to tu lepšie a ja zvyknem veci zbabrať, ešte by sa kvôli mne niečo pokazilo." Mávala som pred sebou rozpačito rukami.
"Tak to mi padol kameň zo srdca." Ironicky zatiahol. Asi narážal na to, že zvyknem veci zbabrať. Pevne dúfam, že nebudem tá, ktorá urobí chybu v úniku...
"A ak by som ten čip teoreticky našla...čo chcete robiť potom?" spýtala som sa, očakávajúc najhoršiu odpoveď. Jediný spôsob bol dostať ich von, pochybujem, že Abasiho alebo Jareda napadlo ich zničiť pomocou inej elektroniky, pravdupovediac, nevedela som si predstaviť, ako by to urobili.
"Myslím, že odpoveď vieš aj sama." Trpko precedil pomedzi zuby Abasi. Vedela som to, keď ma však napadlo, kde majú svoje čipy oni, okamžite ma striaslo. Premýšľala som, ako to dokáže Abasi. Bude to neuveriteľne obtiažné. Jazyk, citlivé miesto, toľko krvi...nechcela som si to ani predstaviť. Nenapadal ma žiaden spôsob, ako by mohli sami zasahovať do svojho tela, a nechcela som si predstaviť, kde sa nachádza môj čip.
"Pravdupovediac, nemám odvahu nato, aby som si rezal do jazyka." S ťažkým dychom pokračoval Abasi s pohľadom upreným na Jareda, ktorý sa usmieval???
"Prečo sa smeješ?!!" Zvolala som obviňujúcim tónom. Na tejto situácií nebolo smiešne vôbec nič. Ale on sa napriek mojej strate trpezlivosti usmieval, ladne prehodil vlasmi, a akoby som tam nebola, začal.
"Ale no ták kámo, nespomínaš si na neho? Šialenec, doktor s veľkým D,
dvakrát väznený pre pokusy na ľuďoch. Pred týždňom ho pustili z väzenia." Akoby ma niekto bodol a Abasi mal zrazu v tvári veselší výraz.
"Ach, áno, skoro som na neho zabudol." A na tvári sa mu usadil rovnaký výraz. Vôbec sa mi nepáčilo ako sa tvária a už vôbec sa mi nepáčili slová ako "pokusy na ľuďoch a pustili z väzenia".
"Kto je ten človek?" dala som im ešte šancu a dúfala, že mi povedia niečo pekné, márne.
"Je to náš dávny priateľ, vlastne, kým nás chytili, pomáhali sme mu s jeho kšeftami a on nám platil. Pracovali sme pre neho, ale len chvíľu. Myslím, že on je tá správna osoba, ktorá dostane to svinstvo z nás von." Horlivo vysvetľoval Jared.
"Desíš ju." Uškrnul sa Abasi. Zrazu sa ma zmocnil pocit, že o týchto dvoch nič neviem, akoby to boli zrazu neznámi ľudia. Čo som vlastne vedela o ich minulosti? Iba to, že tiež nemali pamäť a že boli častejšie na ulici ako doma. Nikdy som sa nevypytovala na detaily, vedela som, že by sa ich to dotklo. A zrazu? Začnú sami hovoriť o akomsi šialenom doktorovi, a navyše, pod ktorým pracovali? Čo sa to deje?
"Karin?" mával mi Abasi pred očami rukou, zatiaľ čo som si predstavovala, ako asi vyzerá.
"Naozaj si chceš dať od toho chlapa rezať do jazyka?!" zvolala som nahnevane.
"No a?" ticho prehlušil Jared. "Vieš on nie je taký psychopat, je to normálny chlap, len má rád svoju prácu a občas to preženie." To je mi teda ospravedlnenie!
"A čo keď ti napríklad odreže nohu a urobí si z nej lampu?!" vyletelo zo mňa, čo spustilo okamžitý výbuch smiechu.
"Premýšľam nad tým, čo sa ti preháňa v hlave." smial sa Abasi a pichol ma prstom pod rebro.
"Určite si z nás urobí žrádlo pre psi, ale vždy lepšie, ako ostať tu, nie?" dodal Jared, a keď zazrel moju vyľakanú tvár, začal sa smiať ešte viac.
"Robím si srandu! Je to náš priateľ, nám by nič také neurobil." Drgol do mňa Abasi, padla som hlavou na vankúš a nebola schopná pohnúť sa. V moje hlave bojovali o pozornosť dve myšlienky:
1.) Čo o nich ešte neviem?
2.) Čo keď ma ten psychopat rozseká na kusy?

Ako si mohli byť takí istí? Hovorili, že je šialený, čo keď v sebe objaví nejakú dávno zabudnutú túžbu rýpať sa v čerstvom ľudskom tele? Začínalo mi byť zle... A oni dvaja? Pokojne sa smiali a robili si srandu, akoby bolo normálne vychádzať s človekom, ako je on.
"No ták ty strachopud." Prerušil môj tok myšlienok Jared a začal ma hrýzť.
Naozaj som nevedela, čo si mám myslieť, v ten večer sa, ale stalo niečo, čo zmenilo celý môj pohľad na situáciu a aj na nich dvoch. Zlomila sa vo mne dôvera, ale posilnilo niečo iné...čo to len bolo?

Bože to je dobrý vtip:D:D

29. listopadu 2009 v 20:22 | Bašike |  Od Basike-chan
Take the venom out of the cobra a what you got ?....you got a....a belt


a teraz kukám na FB fotku čo dal kamoš:D

Toto nie je normálne!

29. listopadu 2009 v 13:44 | acidofilna amy |  Od Amy-chan
Dnes ráno, resp o 1 poobede som sa prihlásila na facebook a na ploche som mala od každého debilné odkazy, že juchuu, riadna najebávka, super stužková, skvele dozvuky a pod. Vtedy som mala 100 chutí všetkých vymazať, už ma to naozaj otravuje a dorazil ma status mojej spoluziacky :
Uz je potoommm a pod tým komentár, neboj lucinka, veď to bolo kláásne a ešte k tomu od chalana, ja sa naozaj už nemienim vyjadrovať a teším sa, kedy vypadnem z tejto odpornej školy. Ako spoznávam nových ľudí a keď nie tých, tak aspoň ostanem verná starým dobrým pritaeľom, s ktorými zdieľam túto stránku.
Nemám chuť sa pozerať nato, čo je okolo mňa o minútu dlhšie, som zhnusená spoločnosťou, ich blbými rečami a skutkami. (Viťo vjeme o tom svoje)
Každopádne som rada, že som na tej stužkovej nebola a teším sa z toho ako malé decko, pretože keby som tam išla, asi si to vyčítam dokonca života.

KONYEC AMY

Pomsta Bloku Q-13 = 2. časť

29. listopadu 2009 v 2:15 | Acid rain
Na druhé ráno som sa zobudila a ani jeden z nich nebol v izbe. Všade bolo neuveriteľne upratané a zamknuté. Kľúč bol zavesený na neďalekom klinci, ktorý od nepamäti vytŕčal zo steny. Možno šli na raňajky, predsa len bolo len 9 ráno a raňajky sa dávali o pol 8. Prisahám, že ak sa chcel niekto najesť, musel vstávať o 7 ráno. V jedálni to potom aj tak vyzeralo. Všetci mali strapaté vlasy, neidentifikovateľný zápach z úst a podaktorých papuče či pyžamá boli bežnou záležitosťou. Prisahám, že som minule videla chalana, ktorý tam prišiel zo zubnou kefkou a totálne zalepenými očami. Bol to krutý pohľad, zdalo sa, že prežil ťažkú noc.
Ľudia na tomto internáte boli všelijaký, žili sme pod dohľadom kamier a keby sa niečo dialo, vždy sa o tom vedelo. Preto sa tu nestávali veci ako znásilnenie alebo bitky, jeden pred druhým sme mali rešpekt a každý sa bál autority, ktorá nad nami držala gilotínu, kedykoľvek ste urobili nejaký priestupok, všetko sa trestalo, od čistenia podlahy na chodbách až po jazvy, aké mal na ruke Jared.
Keď som prvýkrát navštívila toto zariadenie, bála som sa. Strachom sa mi triasli kolená, nevedela som, kde som, prečo som tu. Obhrýzala som si nechty, keď ma nechali vo výťahu s akýmsi chlapom, s tmavou bradou, čiernymi nevkusnými topánkami a pelendrekom za opaskom. Mala som zo sebou 2 kufre a keď ma vyviezli na najvyššie poschodie, kde som mala izbu, chlapík sa so mnou rozlúčil stručným: "Zbohom." a výťahom sa spustil dole. Pravdupovediac, teraz sa na tom smejem, ale vtedy mi nebolo dvakrát do smiechu. Moja bujná fantázia sa prekonala a naplno ovládla moju myseľ do takej miery, kedy som si začala myslieť, že toto je koncentračný tábor, alebo ma predhodili ako potravu zombiem, ktorý sa mali vynoriť z rohu dlhej chodby. Upokojila som sa však, keď som dostala kľúč, ale rozrušovalo ma, keď som si spomenula na hlas chlapíka a jeho tvár hovoriacu - zbohom. Ťahala som za sebou dva kufre, v ruke pevne zvierala kľúč a hľadala číslo izby. Bola som presvedčená o tom, že izbu budem mať sama, čo sa však nestalo, keď som odomkla staré vŕzgajúce dvere? Predo mnou stáli dvaja mladíci.
Jeden z knihou v ruke a druhý opretý o stenu po ľavej strane. Nevedela som, čo povedať, stála som vo dverách ako socha a šokovane na nich pozerala.
Trápili ma hneď tri veci:

1.) Mám zdieľať izbu s dvoma neznámymi chalanmi, ktorý navyše vyzerajú pekne úchylne?
2.) Prečo stoja pred dverami a pozerajú na mňa, akoby ma chceli zmlátiť?
3.) Odídem odtiaľto niekedy?

Obaja boli chudej postavy, asi rovnako vysoký, jeden z nich mal však trochu viac širšie plecia. Ich vlasy boli veľmi nezvyčajnej farby. Červené ako fénixov oheň a biele ako vianočný sneh. Neskôr som prišla nato, že neboli protikladný len vo farbe vlasov, ale hlavne v charakterových a povahových črtách. Ihneď mi padol do oka červenovlasý, aj keď som mala plnú hlavu strachu a starostí, vždy sa v nej našlo miesto myslieť nato, čo by bolo keby...
Mal úžasné črty tváre, akoby vyšiel zo samotných pekiel, výraz ako malý diabol kráčajúc bez obáv po ceste života, čierny pearcing v nose, ktorý ladil s jeho tmavými očami. Pery nemal ničím výnimočné, celkovo, jeho tvár prezrádzala, že tie tmavé oči vidia aj to, čo ostatných nie.
Naopak bielovlasý vyzeral pochmúrne, oči nezvyčajnej zelenej farby, ktorú si musel všimnúť každý hneď na prvý pohľad. Mandľovú pleť a trošku prepadnuté lícne kosti zakrýval tajomný výraz tváre a taktiež pomerne dlhý krk.
Pokožku tváre mali úplne čistú, bez jedinej chyby krásy. Upravené vlasy do polodlhého strihu, žilnaté ruky zakončovali obom dlhé prsty s upravenými nechtami.

"Ehm...prepáčte, asi som si pomýlila číslo." Nervózne som stláčala v ruke kufor, číslo izby som kontrolovala asi 4 krát.
"Nie, si tu správne..." ozval sa bielovlasý odmeraným hlasom.
"Si Karin nie?" rovnako arogantne sa na mňa zadíval aj červenovlasý.
"Ach, áno, teší ma." Vystrela som pred seba ruku. Obaja sa na ňu pozreli akoby to bolo niečo otrávené, zlé, nečisté, odporné a ani jeden sa neúračil slušne sa predstaviť.
S trápnym pocitom som ju teda stiahla späť a vtiahla do izby spolu so mnou aj ďalšie dva kufre.
"Toto si prečítaj." Podal mi červenovlasý akýsi papier, ktorý bol dosť dlhý nato, aby mi zobral mojich 15 minút drahocenného času. Keby som vedela, čo je v ňom, už vtedy by som ho pokrčila a vyhodila von oknom.
"Okej." Položila som papier na posteľ a chystala si vybaliť veci. Vždy som to tak robila, aj keď som bola hocikde len 2 dni, vybaľovala som z kufra všetky veci.
"Hneď!" zvolali na mňa obaja nahnevane. Zmeravela som a okamžite schmatla papier. Teraz viem, že si zo mňa robili srandu, ale predtým mi nebolo všetko jedno. Hrali sa na nedostupných, lebo vraj chceli vedieť, koľko toho vydržím. Považovala som to za divné, a považujem to za divné doteraz.
Papier bola kompletná brožúra tohto miesta, bolo tam niečo z histórie a na konci pripojený samostatný papier, ktorý sa týkal len mňa. Táto budova slúžila ako internát ľuďom bez identity, bez dokladov, bez rodiny, práce, školy. Dozvedela som sa, že takýchto budov, je v meste viac. Patria miestnym obranným jednotkám mesta a celé je to tu prísne strážené. Ľudia, ktorí sa sem raz dostanú, už nesmú späť. Nikdy sa nedostanú do normálneho sveta. Strávia tu celý svoj život. Aspoň takéto veci som mala napísané v karte. Po prečítaní papiera mi bolo zle ešte asi týždeň, potom som to rozdýchala vďaka chalanom.
"Tak toto nepodpíšem, ani keby ma mučili." Nahnevane som praštila papierom o stenu a privliekla do izby ďalší kufor. Obaja na mňa nechápavo pozerali.
"Tak to teda podpíšeš, slečinka." Začula som naštvaný hlas Jareda, ktorý s tými červenými vlasmi vyzeral ako najvyšší pekelník.
"Dočerta nie, ako ste mohli niečo také podpísať a uväzniť sa tu?!" rovnako arogantným hlasom som zatiahla.
"Nemáš na výber..." ozval sa pokojným hlasom bielovlasý Abasi.
"Mám, nemusím to podpísať." Mala som chuť ten papier podpáliť.
"Aj keby si to nepodpísala, ostaneš tu. Nečítala si to snáď, ak sa sem raz dostaneš, niet cesty späť. Budeš tu väznená ako my všetci." Skoro zúfalo zvolal Jared a ja som zahliadla v jeho tmavých očiach ľútosť.
"T-ty..." dostala som zo seba.
"Nechaj ju Jared, nech sa s tým vysporiada, daj jej čas. Nám tiež trvalo nejaký ten čas, kým sme si zvykli." Ozval sa Abasi s rovnako kamennou tvárou, akú nosí doteraz.
Potom obaja odišli z izby a ja som si zatiaľ mlčky vybalila veci. Keď som sa zadívala z okna, nevidela som nič iné, iba obrovskú kamennú stenu a okolo nej vojakov, ktorý sa práve striedali na službe. Neveriacky som krútila hlavou a v ruke zvierala svoj plyšový peračník. To budem naozaj bývať v tak malej izbe s dvoma chalanmi ?

Vchodovými dverami, sa ocitnete v malej chodbičke, ktorá prechádza do tejto izby. Z chodbičky sa dá prejsť do pravej strane do kúpeľne. Vo veľkej izbe sú 3 postele. Tá pri okne odteraz patrila mne, vedľa mňa mal posteľ Jared. Vedľa týchto dvoch lôžok bol malý stôl s lampou, za ktorým zvyčajne sedával vždy len Abasi, ktoré posteľ bol na opačnej strane izby - v rohu a pokračovala dvoma obrovskými skriňami, to bolo celé vybavenie tejto izby. Vtedy som závidela Abasimu jeho posteľ a chcela si ju s ním vymeniť, ale nedal sa a povedal mi, že jedine, ak by sme ju zdieľali, samozrejme, že som odmietla...keď tak nad tým premýšľam, čo by sa stalo, keby som to prijala?

Keď sa chalani vrátili, mala som vybalené veci a podpísaný rozsudok, ktorý som nechala na protest ležať na zemi. Nenávidela som ten zdrap papiera, túto budovu a hlavne všetky obmedzenia o ktorých sa písalo v brožúrke. Chalani ju volali "návod".

"Zmierená s osudom?" veselo zatiahol Jared a prezeral si papier, ohrýzajúc zelené jablko. Moje oči k nemu strelili rýchlosťou svetla a prezradzovali len jedno - zabiť!
"Fúha, no tak...nie je to až také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá." Túto vetu som nenávidela, pretože všetko vždy bolo horšie ako sa na prvý pohľad zdalo.
"Vítame ťa v našej izbe. Som Abasi a tamten je Jared." Zbadala som pred sebou ruku čudáka Abasiho. Zodvihla som k nemu hlavu a venovala mu ten najzúfalejší pohľad, aký som len vedela. Vôbec som nemala chuť sa s nimi zoznamovať potom ako ma privítali, bolo to od nich odporné...
"Dovoľ, aby som ti niečo vysvetlil." Posadil sa na Jaredovu posteľ, aby som na neho videla. "Po prvé, ak sa nezmieriš s tým, že tu od teraz budeš navždy, buď ťa zabijú, alebo ťa budú permanentne trestať. Po druhé, pre dobro nás všetkých bude lepšie, keď budeme spoločne vychádzať. A po tretie, ak sa neprispôsobíš, budeme veľmi nepríjemný..." posledné slovo takmer zasyčal a po chrbte mi prebehli zimomriavky. Keď Jared videl ako sa tvárim, okamžite sa pridal.

"Prestaň ju desiť... Karin, nie je to až také zlé, ako ti povedal. Dá sa to zvládnuť, je tu pár pravidiel, ktoré budeš musieť dodržiavať, ale nič svetoborné. Viem, že pre teba ako dievča je to ťažko stráviteľné...ale ak sa naučíš tieto pravidlá rešpektovať, všetko pôjde ako po masle." Snažil sa mi vysvetliť, bol na mňa dokonca milý, nedalo sa to porovnať s človekom, ktorý ma "privítal".
Normálne som pochybovala o tom, že sa takto správajú bežný ľudia, doba vonku bola zlá a krutá, bohatý sa pásli na chudobných, ktorý prežívali v sociálne slabších zariadeniach a štvrtiach. Všetko bolo nelogické, celý svet bol hore nohami, naučila som sa však, v ňom žiť. A zrazu za mnou prišiel niekto s kódexom pravidiel na akomsi internáte pre ľudí bez identity...musím sa priznať, zvykalo sa mi veľmi ťažko. Neraz som umývala chodbu, alebo v kuchyni drhla riad.
Pamätám si, keď som jeden večer prišla úplne vyriadená na izbu a ledva stála na nohách, pretože som prenášala ťažké hrnce a iné veci, z kuchyne do inej miestnosti. Vtedy som videla veci, ktoré ma navždy odradili jesť mäso a niektorú zeleninu. Naozaj na to nerada spomínam, takže o tom nebudem písať.
Otvorila som dvere na izbe a pomaly vkročila dnu. Bol večer, svietila len nočná lampa, Abasi sedel a počítal príklady, Jared ležal na zemi a len tak pozeral do stropu.
Vyzula som si topánky, a zapotácala sa, pri vstupe do izby som ešte zakopla a o prah a skoro spadla na Jareda, ktorá ma stihol zachytiť.
"Pane bože, čo ti to urobili...." krútil hlavou a dvíhal ma zo zeme. Vtedy mi prvýkrát, po 2 týždňoch strávených na tomto mieste, vypadla slza beznádeje. Myslím, že veľkú úlohu na tom niesol aj tón Jaredovho hlasu, ktorým prehlásil "čo ti to urobili", znelo to tak citlivo, že som sa musela rozplakať sama nad sebou, aká som chudera. Možno som predtým bola tiež chudera, ale aspoň slobodná a šťastná. Teraz som trpela zo dňa na deň viac, väčšou a väčšou beznádejou.
Neviem, či si Jared všimol, že som kropila podlahu slzami, pretože som okamžite odišla do kúpeľne, kde som fňukala ako malé decko. Nemohli nič počuť, sprcha totiž vydávala veľmi zvláštne zvuky, ktoré mi pripomínali zmesku zvukov zo slobodného života.
Odvtedy som s nimi zažila pár pekných okamihov, veľa sme spoločne hovorili a boli na mňa milý, začala som im dôverovať a Abasi, ktorý bol ku mne vždy odmeraný ma začal brať ako rovnocennú, bola som šťastná naozaj, nie len, že som si zvykla na mieste pravidlá a naučila sa ich s pomocou tých dvoch statočne obchádzať, ale našla som ľudí, ktorí ma vytrhli z môjho depresívneho sna o tomto svete. Svojim spôsobom som sa zmenila vďaka nim.

Začula som buchnúť dvere, keď som zamyslene spomínala na ešte tak čerstvú minulosť. Ach spomienky, bolo by pekné mať ich všetky...

"Už si hore?" usmial sa na mňa Abasi a hodil mi pomaranč z raňajok, ktoré som už určite zmeškala. Myslím, že raz zomriem od hladu len kvôli svojej nezodpovednosti.
Zdalo sa mi čudné, že tak usmievavo reaguje po tom, čo sa stalo včera. Dalo by sa to nazvať tichou hádkou, alebo aj podrazom a veľkým podrazom.
"Vyspatá?!" uškrnul sa Jared a hodil mi fľašu ľadového čaju.
"Akurát som spomínala..." zamyslene som ju otvárala.
"Na detstvo?" Zvedavo zatiahol Abasi a sadol si na svoje zvyčajné miesto.
"Nie, svoje detstvo si nepamätám vôbec. Spomenula som si na obdobie, keď som sa stala iným človekom." Chcela som im ukázať, že oni sú dôvod, prečo som sa tak zmenila.
"A to bolo kedy?" Jared otvoril obal od čokoládovej tyčinky, ktorú si určite kúpil dole v automate.
"Myslím, že to bude presne mesiac." ....

Pomsta Bloku Q-13 = 1. časť

28. listopadu 2009 v 23:16 | Acid rain
Tíško som vošla do izby a poobzerala sa, či sú na svojich obvyklých miestach. Sedeli tam, obaja na mňa ignorantsky civeli a čakali s čím som opäť prišla. Boli ako malé deti, pokiaľ ste im nedali dôvod, pre ktorý by sa tešili, správali sa ako jesenné počasie. Pochmúrne a nevyspytateľne.
"Hádajte, čo mám?" zatiahla som spevavým hlasom a urobila otočku ako baletka. Obaja mlčali, odjakživa medzi nami vládla čudná atmosféra, ale toto ráno ešte silnejšie ako obvykle. Jared to nevydržal a vyskočil zo stoličky, ktorá zavŕzgala ako každý nábytok v tejto budove, o ktorý ste sa opreli, alebo si naň sadli. Nebol nejako extra ťažký, len som zo dňa na deň začínala mať pocit, že nábytok je tu už vyše 100 rokov a každému je to úplne jedno.
"Tak, čo máš?" zvolal plný očakávaní a nenápadne drgol do Abasiho, ktorý sa teraz venoval akýmsi zložitým výpočtom. Tento chlapec bol snáď jediný, ktorý si sám od seba vytiahol "doma" učebnicu z matiky a počítal, až kým sa necítil dobre. Hold, pre niekoho je drogou heroín a pre niekoho zasa matika. Aj tak som ho nechápala, a doteraz si myslím, že je to celkom nemožné.
"Mám nápad!" zvolala som, ale nemalo to taký úspech, aký som očakávala, pretože Jared sa znechutene otočil k oknu a povedal: "To tu už bolo! Skús prísť s niečím originálnejším, Karin."
"Ale ty to nechápeš, mám spásonosný nápad." Pridala som prídavné meno, ktoré dokázalo len svojim znením zmeniť obsah celej otrepanej vety "mám nápad".
"Tak do toho, budem ťa počúvať 2 minúty." Abasi sa znudene zamrvil na stoličke, odložil pero a zadíval sa na mňa.
"Už mi beží čas?" prižmúrila som oko a posadila sa na svoju posteľ.
"Už 8 sekúnd." Zaklonil hlavu Abasi a začal si na vlasoch robiť pomyselné fontánky.
"Pozrite, sme tu zavretý príliš dlho. Mali by sme odtiaľto prchnúť." Vyslovila som nedočkavo. "Premýšľala som ako ujsť. Sú tu tri vstupné brány, ktoré by nebolo až také ťažké preliezť. Je tu tunel, kto-" v mojom rečnení ma prerušil Jared.
"To nemyslíš vážne?" zodvihol obe obočia, čo bolo jasným znakom, že v jeho očiach teraz vyzerám ako totálny idiot.
"Nepozeraj sa tak na mňa. Myslím to smrteľne vážne! Chceš tu ostať dokonca života?!" Nahnevane som na neho zasyčala. Zvesil výraz a nasadil masku kamennej tváre.
"Popod celú budovu vedú dva tunely. Jeden ako zásobovací, ním prichádza vlak. A druhý, podržte sa, je dávno nepoužívaný! Starý tunel, ktorý nás vyvedie na slobodu. Predstavte si to, opäť byť voľný, žiadne príkazy a zákazy. Robili by sme si, čo by sa nám zachcelo." Nadšene som pokračovala, ale zdalo sa, že Jared ma počúval len na pol ucha.
"Prečo tu chcete ostať?!" nahnevane som zvolala.
Bude tomu mesiac, čo som stretla týchto dvoch. Predtým ako ma sem strčili som žila úplne iný život. Bola som viac menej sirota spoliehajúca sama na seba, bez snov a bez miesta v živote. Dokonca som mala aj nedostatok priateľov, v podstate nijakých, bohvie, čo sa s nimi stalo. Ako som sa dostala na tento internát, akoby ma vyhodili na pustý ostrov. Nový život, nový ľudia, a hlavne...miesto dokonalé strážené kamerovým systémom.
"Je jednoduchšie ostať tu ako neustále utekať a skrývať sa." Odvetil sucho Abasi a pozrel na nástenné hodiny, ktoré pripomínali, že mi ostáva už len jedna minúta.
"Vy to snáď nechápete. Sme živé bytosti, nič sme neurobili, nemôžu nás tu len tak držať, nemôžu ovládať naše bytie na veky. Chcete tu zomrieť?! Prosím...ale ja si prekopem cestu von, aj keby ma to málo stať život." Odhodlane som založila ruky a čakala na reakcie, ktoré dlho, dlho neprichádzali.
"Už sme sa o to raz pokúsili." Ozval sa Jared.
"A nedopadlo to dobre. Vieš Karin, kým si prišla, boli sme vždy spolu. Nepamätám si deň bez Jareda. Nahrádzal mi brata, ktorý sa zrazu niekam vyparil. Žili sme tam vonku, vieme, čo je to za život a musím ti povedať, že nemám ani najmenší záujem vrátiť sa do toho pekla." Prvýkrát som videla Abasiho tak oduševnene o niečom hovoriť, rozhadzoval rukami a očami prebiehal miestnosť.
"Abasi bol vždy ako môj starší brat, tam vonku mi zachraňoval kožu skoro stále. Keby som ho nemal, som dávno mŕtvy. Nechcem odtiaľto odísť. Spočiatku sme boli tiež odhodlaní ujsť, ale naše šance boli niekoľkokrát zmarené a tvrdo nás zato potrestali.
Pozri..." vyhrnul si rukáv. Mal tam nepeknú jazvu, ktorá bola síce zahojená, ale ani náhodou nemala v pláne zmiznúť. Dlhá jazva tiahnuca sa od lakťa až po kľúčnu kosť. Videla som síce len kúsok z nej, ale vedela som, že to muselo odporne bolieť, bez ohľadu nato, čo im robili. Nechcela som si to ani predstaviť, ale tieto predstavy si aj tak našli cestičku, do mojej hlavy. Obmedzili sa však len na biče, rôzne železné tyče alebo reťaze. Nevedela som nič o technikách mučenia, do istej miery ma potešilo, že nie.
"To som nevedela..." zahanbene som sklonila hlavu a hanbila sa. Za moje hlúpe detinské otázky, za infantilné naliehanie, ktorým som chcela zrealizovať útek.
"Dve minúty." Abasi sa otočil na sedačke a začal sa opäť venovať svojim výpočtom. Už som sa nemohla na nič pýtať a pravdupovediac, ani som nechcela. Keď o tom hovorili, obaja mali tak zraniteľné výrazy, že ma z toho pichalo pri srdci. Zo sklonenou hlavou som stále premýšľala, čím všetkým si asi museli preskákať. Aké to bolo, keď žili tam vonku, keď boli zodpovední sami za seba a museli prežiť za každú cenu.
"Nechaj to plávať, Karin." Postrapatil mi vlasy Jared. Zodvihla som k nemu pohľad a zamyslene si ho premerala, nedokázala som si predstaviť, ako sa taký holobriadok ako Jared dokázal predierať tak krutým svetom, aj keď je pravda, že Abasi bol 100-krát zodpovednejší.
"Mrzí ma to." Vyletelo zo mňa. Znelo to skôr ako zúfale zapišťanie než seriózne ospravedlnenie. Abasi na chvíľu prestal písať.
"Haha ha....to je v poriadku." Rozosmial sa Jared a začal mi strapatiť vlasy oboma rukami. Neznášala som to, ráno som vždy strávila ich česaním asi 10 minút.
"Prestaň!" zahnala som sa na neho, ale márne.
"Tak lacné reakcie som nevidel už pekne dlhú dobu. Povedz Abasi, čo s ňou urobíme?" premeriaval si ma, ako si urazene uhladzujem vlasy.
"Vyhoďme ju z okna." S kamennou tvárou sa otočil.


Z okna som nakoniec neletela, ale dostala som riadny výprask vankúšmi, pri ktorom som bola skoro udusená. Moja tvár taktiež nevyzerala najlepšie, Abasi sa totižto rozhodol zo mňa urobiť matematickú učebnicu a pokreslil ma rôznymi intervalmi a zlomkami. Obľúbiť si ich nebolo ťažké, Jared bol totižto priateľský a Abasi o niečo opatrnejší. Keď som však postrehla zmeny aj v Abasiho spávaní, bola som spokojná sama zo sebou. Kedysi som nemala pre čo žiť, celý môj život pozostával s mojich pomätených myšlienok, samoty a boja o prežitie a pozornosť rodičov. Bola som tulák túžiaci po pozornosti, láske a dôvere. Mám pocit, že som ich našla...
"Chcete ísť dnes von?" vykukol z kúpeľne Jared, na hlave mal uterákový turban a v ruke žiletku.
"Keby som povedala nie, vytiahnete ma za nohy von, takže áno." Nezaujímavo som odvetila, keď som si prezerala už miliónkrát okukané obrazy na stenách. Čudujem sa, že sa ich sem unúval niekto dať. Bolo to smiešne, totiž tie obrazy. Košík s ovocím, palmy, ktoré už aj tak dávno nikto nevidel a žena v kuchyni.
"Tí ľudia majú otrasný vkus." Odfrkla som, po prezretí všetkých troch. Abasi sa zvedavo otočil, aby zistil, prečo opäť nadávam.
"To hovoríš už asi 4 krát, čo keby si pre zmenu namaľovala niečo aj ty." Hodil do mňa ceruzku.
"Nemôžem zato, čo je to pre boha za umenie, žena v kuchyni a palmy?! Čudujem sa, že ten, ktorý to nakreslil sa ešte ráčil pod to aj podpísať, bazmek jeden." Hodila som mu ceruzku naspäť.
"Nuž, tí, ktorí nerozumejú umeniu, ho vždy najviac kritizujú." Poznamenal akoby mimochodom Abasi. Takéto poznámky mal často, nemyslel to zle, vždy ma podpichoval.
"Ja viem náhodou o umení veľa." Ohradila som sa.
"Nenarážal som konkrétne na teba, ale trafená hus zagága." Uškrnul sa.
"Zabijem ťa, Abasi!" Zvolala som a chystala sa vyvolať ďalšiu bitku, keď Jared vyliezol z kúpeľne, ako chodiaca parfuméria, s pleťou, ktorá by sa dala prirovnávať k pleti malého dieťaťa a výrazom - zbalím vás všetky, dievčatká. Stíchli sme a zadívali sa na neho.
"Pubertiak." Nezaujímavo som poznamenala a dusila smiech z jeho neurčitého výrazu.
"Testosterón." Pridal sa Abasi.
"Čo sa vám nepáči?!" nahnevane sa ohradil a preskakoval pohľadom zo mňa na Abasiho.
"Si na zjedenie." Vecne pripomenul Abasi a natiahol ruku k jeho hrudi, akoby ho chcel pohladiť. Umierala som od smiechu a statočne ho v sebe dusila.
"Choď si nájsť poriadnu ženu." Odskočil od neho Jared zo znechuteným výrazom.
"Karin, chceš ma?" otočil sa na mňa Abasi a žmurkol. Nevydržala som to a začala sa smiať na celé kolo, načo sa pridal aj voňavý Jared.
"Idem do sprchy." opäť tu bol ten starý Abasi a prehodil si uterák cez plece. Prečo s nimi zdieľam kúpeľňu? Fuj...

"Tak som premýšľal Karin...prečo ťa vlastne napadlo ujsť?" Začal Jared, keď sa jeho provizórny brat zavrel v kúpeľni. Vedela som to, chcel to urobiť, možno nato prestal myslieť z donútenia, ale oživila som v ňom túžbu odtiaľto vypadnúť.
"Cítim sa tu stiesnene, chcem byť znova tam vonku, aj keď som nemala žiadnu identitu, bola som šťastná, pretože každý deň som bola strojcom svojho šťastia aj nešťastia. Mohla som slobodne navštíviť hocaké miesto, ktoré ma len napadlo, stráviť tam hodiny, bez toho, aby ma niekto zato chcel potrestať. Pre mňa je pocit slobody na najvyššom stupni potrieb." Objasnila som mu, všetko, čo som doteraz v sebe držala.
"Karin, ja to cítim rovnako, ale musím myslieť aj na Abasiho, vieš on...vždy bol z nás dvoch ten rozumnejší. Keby sa mi niečo stalo, viem, že by si to dokonca života neodpustil." A bolo to vonku. Vedela som to, Jared chcel tiež vypadnúť, ale kvôli Abasimu mlčal a hral poslušného mladšieho bratčeka. Takúto úctu som snáď nevidela ešte nikde.
"Jared, je ti jasné, že raz pohár trpezlivosti pretečie a obaja budeme schopní kvôli úteku zabíjať?" zatiahla som. Udivene na mňa pozeral.
"Čo tým presne myslíš?" pochybovačne zatiahol.
"Musíme ho prehovoriť, po malých kúskoch, tlačiť na neho." Posadila som sa k nemu bližšie.
"Nikdy nezmení názor, poznám ho." Odvrátil pohľad.
"Jared...obaja rovnako dobre vieme, že chce odtiaľto odísť, mám pocit, že sa bojí len o teba. Abasi je zvláštny." Naklonila som sa k nemu bližšie.
"Karin, nenaliehaj na mňa. Nechaj ma premyslieť si to. Je to obrovský krok, ak sa to nepodarí, asi nás všetkých troch zabijú, alebo pri najmenšom z nás vymlátia dušu. Si si istá, že chceš podstúpiť toto riziko?" založil si ruky za hlavu a hodil sebou o posteľ.
"Viac ako kedykoľvek predtým, nebojím sa ničoho. Ak keby som mala mať také jazvy, ako ty, stojí mi to zato." Odhodlane som zatiahla.
"Si blázon." Zasmial sa Jared, ale vedela som, že sa pohli ľady, vedela som, že bude nad tým premýšľať rovnako intenzívne ako ja.
Začula som otvoriť kúpeľňové dvere....

"Kam ideme?" spýtala som sa plná očakávaní, aj keď tu nebolo priveľa možností kam ísť. Boli sme tu síce uväznení, ale knižnica, hudobná učebňa a podobné miesta nám slúžili k tomu, aby sme aspoň na chvíľu zabudli, že sme takpovediac väzňami, koľká solidarita...
"Chcel som si zahrať." Oznámil Abasi a vstúpili sme do starého výťahu s obrovským zrkadlom oproti dverám.
"Ja pôjdem asi do knižnice. Chcel som si pozrieť novú zásielku kníh a niečo si požičať." Ozval sa Jared a stlačil tlačidlo na prvé poschodie. Povzdychla som si. Upierali na mňa zrak a čakali ako sa rozhodnem.
"Ja sa snáď pôjdem prejsť von." Potichu som zatiahla. Nastalo ticho, to sa často nestávalo, často sa však stávalo, že sme sa nevedeli zhodnúť kam pôjdeme, prečo sme vlastne chodili spoločne von?
"Prídem za tebou. Chceš nejakú knihu?" Jared ma prekvapil, nečudo, teraz sme plánovali spiknutie proti Abasimu.
"Metafyziku pohlavnej lásky." Stručne som odsekla.
"To je od koho, a ešte taký blbý názov?!" rozosmial sa na celý výťah.
"Mohla som čakať takúto reakciu od človeka, ktorý si chodí do knižnice obzerať ženy a nie knihy." Oprela som sa o Abasiho, ktorý sa pridal:"Shopen mal komplexy."
"Ja viem. Práve preto, je tá kniha tak zaujímavá." Zadívala som sa na nechápavého Jareda.
"Okej..." zvesil výraz a sľúbil, že mi ju donesie. Potešilo ma, že sa nebudem prechádzať vonku sama.
Keď sme však vyšli z výťahu, čakalo pred ním asi 5 ľudí v tmavomodrých uniformách z rôznymi odznakmi na čiapkach a v lakovaným topánkach. Ruky im zdobili elegantne vyzerajúce čierne kožené rukavice.
Jeden z nich vystúpil z radu a veľmi nepríjemným tónom sa nás spýtal, kam ideme. Jared mu ihneď vystrašene vysypal svoj rozvrh. Najprv som nechápala, prečo sa tak správa. Ešte som tu takýchto ľudí nevidela, len pri bráne bolo pár strážcov.
"Dnes sú zakázané všetky aktivity." Vyhlásil.
"A to už prečo?" zasyčala som rovnako nepríjemne ako on. Zvyšný 4 sa na mňa pozreli, akoby som im zjedla večeru, ale ten predo mnou odrazu zodvihol ruky a chytil ma pod krkom za mikinu.
"Lebo som to povedal." Jeho nepríjemný smradľavý dych som cítila až v pätách. V živote som nevidela zanedbanejšiu tvár, akú mal tento chlap, bol odporný, mal malé tmavé oči, temný pohľad a mastné vlasy, ktoré sa snažil skryť pod čiapkou. Abasi ma ihneď jednou rukou schmatol, potiahol dozadu a druhou mi zapchal ústa.
"Už sa to viackrát nestane. Mrzí ma to." Odrapotal ako robot a nastúpili sme späť do výťahu. V pohľade toho hnusného chlapa nebol ani kúsok rešpektu. Vydesene som pozerala pred seba a nemohla uveriť vlastným očiam a ušiam, čo to dočerta malo byť? Abasi mi držal ústa ešte vo výťahu, možno sa bál, že mu začnem nadávať, alebo že by to snáď bolo počuť...Keď sme vystúpili s výťahu, nedovolila som si ani len ceknúť, obaja ma vtlačili medzi seba, ťahajúc ma za ruky až do izby, pozerala som na nich, tvárili sa nahnevane, urazene a akoby išli každou chvíľou rozmlátiť stenu pred nami.
Tá cesta do izby trvala večnosť, ticho prehlušovali len naše hlasné kroky.
"Si v poriadku?" spýtal sa ma Jared, keď sme vošli do izby a Abasi starostlivo zamkol na dvakrát.
"Som zmätená." Odvetila som stručne.
"Nehovor mi, že si ich nikdy nevidela." Vyčítavo na mňa pozrel Abasi a prehodil svojimi bielymi vlasmi. Jakživ som u nikoho nevidela tak biele vlasy, ako mal on. Nebol albín, mal pokožku podobnej farby ako väčšina ľudí, vlasy mal však biele ako sneh, vyzeralo to zvláštne, pretože jeho oči boli zelenej farby, musel mať krásnych rodičov, keď po nich zdedil takéto génové vybavenie.
"Len pri bráne...naozaj, som tu len mesiac, neviem, kto sú." Bránila som sa. Abasimu očividne došlo, že som na toho asociála nevybehla schválne a prehodil svoj nahnevaný výraz na ľahostajný.
"Tamto bolo hlavné vedenia a ten, do ktorého si sa pustila, bol zástupca poručíka. Čiže tretí najvyšší post, ak sa nemýlim." Jared bol vo vysvetľovaní omnoho trpezlivejší ako Abasi.
"Bože..." dostala som zo seba.
"Asi sa niečo deje, keď tam bolo celé vedenie." Zamyslene si hrýzol nechty Abasi a zdalo sa, že naozaj silno premýšľa.
"Pssst!" priložil si prst na ústa Jared, keď sme na chodbe začuli zvuk otvárajúceho výťahu.
"Asi idú za hlavným..." opäť sa potichu ozval a podišiel bližšie ku dverám.

Nemusela som byť ani pri dverách, aby som počula o čom sa bavia. Rečnili dosť hlasno a hlboko, aby sa ich slová dostali aj ku mne.

"Traja...ako je to možné...a ešte cez bránu..."
"Už ste vyhlásili pátranie?"
"Nemusíme, majú v sebe čipy. Chytíme ich ešte dnes v noci."

Zmätene som preskakovala pohľadom z Jareda na Abasiho a neverila vlastným ušiam. Niežeby som si nevedela dať 2 a 2 dokopy, ale zdalo sa mi to až príliš absurdné nato, aby to bola pravda. Čipy? A kde preboha? Abasi a Jared sa tvárili rovnako nechápavo ako ja. Kedy do mňa strčili čip a kde je.
Okamžite som si začala vyzliekať tričko.
"Karin, čo robíš?" zvolal Jared.
"Čo asi, hľadám tu špinu, ktorú do mňa strčili!" zvolala som. Vbehla som do kúpeľne a úplne sa vyzliekla. Kam ho len mohli dať, dali ho niekam, kde by sme ho nemohli vidieť?
Po 15 minútach intenzívneho prehľadávanie, mi niekto zaklopal na dvere. Nemohla som uveriť, že do mňa niekto narval nejaký mikročip, ktorý slúži ako debilné GPS a bohvie načo ešte! Miešal sa vo mne hnev a nenávisť a chcela som z tohto miesta okamžite vypadnúť.
"Karin, poď von, Abasi ho našiel!" keď som začula tieto slová, bez váhania som sa obliekla a vybehla do izby, keď som však videla miesto, kam ho dali, skoro som odpadla. Plánovala som ho totižto odstrániť, hneď ako ho nájdem.
"Pod jazykom?!" položila som si ruku na ústa a zadívala sa na Abasiho, ktorý si pokojne obzeral svoju ústnu dutinu v zrkadle.
"Ja ho tam nemám, asi je to u každého individuálne." Zamyslene sa obzeral Jared. Podišla som k Abasimu a otočila si jeho tvár k sebe. S vyplazeným jazykom sa na mňa ľútostivo pozeral a mala som pocit, že sa každou chvíľou rozplače.
"To je zvrátené, takto nás strážiť..." krútila som hlavu, keď som pod jeho jazykom zazrela maličký výbežok inej farby ako zvyšok jazyka. Bolo to ako podlhovastá vyrážka a cez ňu akoby šla jazva, čudujem sa, že si to Abasi neskôr nevšimol.
"Necítil si to, keď si jedol?" spýtala som sa a odstúpila od neho trochu ďalej.
"Neviem, mám to tam odjakživa. Nepamätám si, že by mi to tu implantovali." Pokrčil zúfalo plecami a ja som nahnevane zatla päste.
Ja som ten svoj nenašla, nevedela som, kde je. Jared takisto nie, akoto, že ho Abasi našiel skoro hneď?
"Ako si to chceš dať prečo?" spýtala som sa a posadila sa k Jaredovi, ktorý hľadanie takisto vzdal.
"Nedám si to preč...mal by som?" ozval sa spýtavo.
"Samozrejme...ak chceme odtiaľto ujsť, budeš musieť!" Jared sa preriekol. A je to, džbán sa rozbil na tísic kúskov. Abasi povytiahol jedno obočie a potom sa zamračil.
"Tak vy ste to plánovali za mojim chrbtom?" okamžite mu to došlo, niekedy som mala pocit, že je umelá inteligencia. Občas sa tak správal, reagoval tak a niekedy aj tak hovoril, už som len čakala, kedy jeho hlas naberie elektronický akcent.
Sklonila som zahanbene oči a spod vlasov pozorovala pohyb tieňov.....Jared sa ani nepohol, ale počula som jeho zrýchlené dýchanie... Abasi sa zavrel sa v kúpeľni...

Tomato Vampire commercional:D

28. listopadu 2009 v 14:28 | Amy Akasha, kráľovná prekliatych

Vampýrske harašenie:D

28. listopadu 2009 v 12:40 | Acid rain:D |  Od Amy-chan
Mám pocit, že ma ovládlo upírske kúzlo. Musím však podotknúť, že nie to twilightové, ktoré chytilo teraz každého, pretože vyšiel nový film, ale úplné iné. Upírie kúzlo knihy spisovateľky Anny Rice, ktorá sa mi náhodou dostala do rúk, keď som bola u kamarátk fotiť.
Keď šla pre fén, porozhliadla som sa po jej knižnici a našla som tam knižku "Upír s tvárou anjela", vybrala som ju a otvorila na stránke, kde bola práve jedna z tých pikantnejších scén medzi Amadeom a Mariom (kde tie scény neboli???:D). Tak som sa začítala a povedala si, že napriek tomu, že ja takéto knihy nezvyknem veľmi čítať, tak si ju požičiam. (Vďakabohu, že som to urobila) Už prvý večer som nemohla od nej odtrhnúť oči, a prečítala asi štvrtinu, (Ako sa Amadeo vybral do Kyjeva hľadať svoju rodinu, to som už nečítala) Na druhý deň som mala test a tak som ho dojebala, toto sa mi stáva často, že kvôli dobrej knihe mám v piči ostatné veci, lebo dobrá kniha dokáže eliminovať úplne všetko v mojej hlave!
Čítať ju v škole podľa mňa strata času, tak som sa odfajčila do baru, kúpila si cigarety a čítala. Potom sa pobrala domov a čítala znova. Stále, stále, keď som tú knižku dočítala, zaplavil ma čudný pocit nostalgie, že sa musím rozlúčiť s amadeovými psychickými pochodmi, jeho úvahami o svete, spisy o skvelom lestatovi a mariovi, o luisovi a davidovi, o malej sybille a benjaminovi, ktorý boli amadeovými spoločníkmi, niekde od trištvrtiny knihy. Jakživ som nečítala nič lepšie. Nikdy som nečítala knihu, ktorá ma tak nadchla. Nejde ani o to, že to boli upíri, strašne sa mi páčilo, ako písala o vzťahoch medzi nimi, bolo to iné ako medzi ľuďmi, inak sa vnímali, aj sa ku sebe inak správali. Dojali ma scény, ktoré opisoval z minulosti aj to ako Máriovi vypálili hárem chlapcov, spoločne s ním a jediný, ktorý prežil bol Amadeo, ktorý dostal neskôr meno Armand. A pridal sa na stranu vyznávačov satana, opísané jeho zúfalstvo zo života, že vždy prišiel o to, čo mal najradšej. Tú knihu si určite ešte raz prečítam....
Ďalej chcem poukázať nato, že keď som sa v Pantha Rei dozvedela, že od Anny Rice bola preložená do slovenčiny, alebo češtiny len jedna kniha a to Upír s tvárou anjela - myslela som, že vyletím z kože. Odchádzala som odtiaľ zo sklesnutou hlavou a knižkou Vampýrska akadémia, čo tiež nebolo zlé, ale chýbalo tomu nejaké čaro, myslím, že som z takých knižiek už vyrástla.
Včera som však našla náhodou na internete Interview s upírom. Je to príbeh Luisa de Ponteho, syna, ktorého stvoril Lestat, o jeho živote. Musím si to prečítať, videla som film, ale mnusím sa priznať, že väčší bullshit som ešte nevidela. Už len to obsadenie: Brad pitt ako Luise, Tom Cruise ako Lestat a Antonio Banderas ako Amadeo, a ešte som zabudla Kirsten zo spidermana ako malú Claudie...prosím vás!! Čo je toto za odporné obsadenie do filmu, tie ksichty tak zničili celý dej, že som vôbec nemala chuť to pozerať. Otrasné.
A ten americký koniec, Anna Rice musí mať doma ich Voodo Bábiky a pichať do nich špendlíkom.

Včera som si však pozrela jeden film z názvom QEEN OF THE DAMNED, voľné pokračovanie Interview s upírom, a čumela som na ten film do pol 4 ráno. Ako náhle mi ho dosťahovalo, nemohla som od neho spustiť oči. Boli tam neznámi herci (teda pre mňa aspoň, čo bolo plus) a celkovo to bolo úžasné. Páčilo sa mi ako vykreslili Lestata, pretože som si ho tak nejak predstavovala, aj keď som čítala knižku, a nemohla som uz toho, keď Márius prišiel za Davidom (knihovník), že : ČAu David, mám nové obrazy, musím sa za tebou zastaviť.:D geniálne, ten film bol skvelý. Až na Akashu, ktorá sa vlnila, akoby nemala kosti a liezla mi na nervy tým svojim samoľúbim správaním.Dosť však o tom.

Tento článok je tu kvôli tomu, pretože si dosť fičím na upírskej tématike momentálne, A chcela by som prečítať všetkých 12 kníh o upíroch od Anny Rice, zbožňujem ako píše, úžasné. Nejaka Stephanie Meyerová môže ísť doprdele zo svojim Twilightom. Depresívna Bella a nevyrovnaný Edward, nemôžem sa na tú sračku pozerať už ani o minútu dlhšie, myslím, že by som mala čítať viac plnohodnotných kníh, aby som sa dokázala obrniť od takýchto sračiek. Myslím, že ani nestojím o to vidieť druhý film, ibaže musím, pretože idem o tom písať do školského časopisu. (ach, bože)A po druhé keď vidím, aká komercia sa stala z twilightu dvíha sa mi žalúdok, nevadia mi komerčené veci, ale tiež mám svoju hranicu a keď sa nejaká kravička doma podreže len kvoli tomu, že si myslí, že tak priláka Edwarda, je podľa mňa čistá choroba.

Len si žite twilightom zamilované duše. Ja sa pustím po prečítaní interwia s upírom do Vampýrských denníkov, či už ako seriálu, alebo kníh. A slečna v pantha rei mi doporučila pozrieť si aj "underworld", ktorý sa jednoznačne dnes chystám stiahnúť!

Nádherný je.

KONYEC AMY

S Janurkom a Waldim:D

28. listopadu 2009 v 1:00 | Acid rain:D

Trošku fail:D:D:D

27. listopadu 2009 v 22:29 | Amy :D |  Dôležité oznamy
Človek niekedy také veci nájde:D


Si naťahujem tvár:D

27. listopadu 2009 v 22:26 | Acid rain:D

Fénix, pták ohnivák:D

27. listopadu 2009 v 21:50 | amy - chan taichooo
Takéto mám teraz hair, vyzerám akoby mi horela hlava:D
KONYEC AMY

To Basike!

26. listopadu 2009 v 20:22 | Acidko:D |  Od Amy-chan
Takže najprv ťa chcem privítať, vitaj dieťa moje:D
Potom ti chcem oznámiť, že som ti vytvorila zložku a hodila tvoje clanky do nej, najdes ju po menom "Od basike-chan" chan je oslovenie pre dievča, tak priatelske:D
Hadž sem veci oživ stránku, maj nápady a tvor. To je jediné, čo od teba budem požadovať:) Musím ti z radostou oznámiť, že tento mesiac, sme pridali už 20 článkov, aj ked je blog skoro nečinný, s čoho troma si prispela ty;)


KONYEC AMY

pre Martik:)

26. listopadu 2009 v 12:19 | Bašike
On(ona?) mi príde jak jeden z takých tvojich typov:D
A mohla som vložiť obrázok:Dsom to chcela skusiť:D

Neexistuju druhe šance, len nové začiatky...

26. listopadu 2009 v 0:39 | Bašike |  Od Basike-chan
Tak toto píšem pre seba,lebo už dlho rozmýšlam nad podobnými vecami a sama sa neviemz toho vysomáriť. Vec sa má tak,že ma už nebaví to,ako sa ludia večne stažuju ako su veci zlé,kamarátstva založené na prospechu, ako peniaze ovládaju svet. Ale boha(a to je časť kde sa vždy naštvem),ved si zato možme sami!MY sme si to takto zariadili,MY na tom nič nemeníme a MY sa len stažujeme.Alebo ked každý je že: Jooj ja chcem z tade vypadnuť a bla bla bla,Mna to tu nebaví,Každý ma sere,Nikto toto nikto hento...Hej,ja som asi taká istá,lebo tiež pred problémami utekám,ale...no neviem. Do mobilu si píšem také poznámky,čo ma behom dna napadnu a nechcem ich zabudnuť. No a teraz tam je: Neexistuju druhé šance.Len nové začiatky.
A tak to asi je.Napr. tak to mám ja s kamoškou(Amy,ty asi vieš,ta ču ju stále riešim). Obe sa tvárime že je všetko v pohode,ona si to asi aj myslí a potom jedna vačšia hádka a už si vyhadzujeme na oči straré chyby.
Teraz odbočím, ale máte aj vy takých kamošov s ktorými ste proste stále spolu viac-menej koli historii?Nie koli tomu čo sa deje teraz?Źe si proste poveite,o,no ved mi sme kamoši už 14 rokov,tak neseknem s tým teraz. A hlavne ked si myslíte že práve preto že vás ten kamarát pozná tak dlho tak s ním možte byť sebov.Ja to mám práve naopak.Ked sa to tak vezme,ešte nikdy som nebola sama sebou,a pri tej kamoške už vobec ne.
Neviem o čo tu vlastne ide, ako pozerám dookola mojho sveta tak každý každého sklamal,nahneval alebo odišiel.Tak neviem či to je jediná šance,odísť a začať odznova. Ja som to skúsila a nakoniec to bolo ešte horšie a vrátila som sa kde som bola.A nie preto,že som chcela a mi to chýbalo,ale inde už nebolo miesto.
No,a nad takými vecami rozmýšlam stále a na nič neviem prísť.Tak ked, tak mi pomožte s vaším názorom,ja si to budem ozaj vážiť :).

Ešte aj titulok musím mať:D:D

26. listopadu 2009 v 0:11 | Bašike |  Od Basike-chan
Táákže...joj neviem jak začať:D
Hlavne asi chcem podakovať Amy a Viťovi,že im tu budem môcť nasledujúce mesiace (roky?) oxidovať:D Tak proste dakujem a bla bla,nechcem to moc formálne písať:D.
Strašne moc som chcela niečo napísať a Martik mi teraz písala niečo o novom príbehu,taak som uplne nadšene zobrala farbičky,ceruzky a papier že idem nakresliť jednu tu postavu. Nakreslila som ,nadšena z toho že joj jake fajne to je, som si pomyslela že to aj vymalujem:DD. Samozrejme mi nedošlo že mam blbý papier a ešte horšie farby. Mama mi totiž ukradla tie moje dobre a s tými neviem vobec robiť čo mám teraz. Proste výsledok je asi taký, že sa celé "veldielo" posralo. A nove sa mi už teraz nechce ani kresliť,tak snád nabuduce :D.

Vložím ho tu tak zdaleka,nech aspon máte predstavu:D
Nechce mi to tu zobrať,vraj máme vela obrázkov:DMatky pici raz dačo robím a už to nejde:D:D.
Nič no,sa spýtal skusenejších zajtra:D

Návrh!

25. listopadu 2009 v 17:03 | Acidko:D |  Dôležité oznamy
Predkladám pred komisiu (viď Víťko) návrh, aby s nami Bašike zdielala stránku a aby dostala od nej heslo. Nakoľko sa začína nevedomky zainteresovávať a pozerať BLEACH:D Myslím, že je tým správnym človek, ktorý bude zodpovedný, keď tu my dvaja s Víťom nebudeme nič dávať. ONa bude tou záchranou a NOEMOVOU ARCHOU, ktorá pridá nejakú pičovinu, alebo článok na tento blog.
Urobila som aj anketu, hlasuje sa týždeň!

AMY _ CHAN

fuck fuck fuuuuuuuuck

23. listopadu 2009 v 21:48 | v |  Od Vita-kun
momentálne akosi prehrávam súboj s časom a fakt mi prepína z tej školy dementnej, ale myslím na tento blog a ja na všetkých (dvoch) jeho pravidelných návštevníkov a hádžem sem flipné foto:D

boha jaká čudná fotka

v.

otázka dňa:)

22. listopadu 2009 v 21:03 | v |  Od Vita-kun

Warning

21. listopadu 2009 v 20:25 | Amy - chan |  Dôležité oznamy
Ak sa niekto niekedy rozhodne zrušiť túto stránku, roznesiem ho na kopytách!

KONYEC AMY

Veľké písmeno

19. listopadu 2009 v 18:32 | v. |  Od Vita-kun