To uvidíš, tak umreš!

Říjen 2009

Amy a Víťo v Soul Society! 44. časť (Alternatívny koniec)

30. října 2009 v 1:53 | batman |  Amy a Viťo v Soul Society I.
áno áno..všetko sa v marčeku zdalo byť v starých koľajách, no keď Amy vošla do svojej izby a hodila sa do postele, kde vždy nachádzala azyl pred tou hnusnou realitou, naskytol sa jej pohľad, ktorý nebola schopná stráviť.podobne ako narcis kvalitnú hudbu..(interný humor, poznámka autora)..hmm, bol to vôbec humor?(otázka autora)..mf..pokračujme v opise napínavej situácie..
"okej, začnem teda ja, lebo očividne máš v hlave teraz trochu bordel" snažil som sa čo najpokojnejšie, lebo som na Amy videl akési rozrušenie, keď ma zbadala..
"víťo?"
"hej hej , som to ja , fakt"
"čo to máš na sebe a čo sa deje prosím ťa?"bolo toho na ňu dosť a bolo to na nej aj patrične vidieť.
mal som oblečené haori trochu odlišné ako štandardné shinigamské. bolo v kombinácii žltej a fialovej farby a na chrbte bol nápis "Kitsune dono - veľavážený majster všetkých majstrov".
"vieš Amy, povýšili ma..som teraz na vrchole centra 46..jednoducho si uvedomili moje kvality a dosadili ma na najzodpovednejšiu funkciu v soul society. predstav si, že sám yama dží mi pripravuje raňajky.dnes mi dokonca napúšťal vodu do vane..správa sa ku mne milo.uvažujem nad tým, že mu vrátim tú jeho palicu.."
"ty si mu zobral jeho zanpaktou?!" vypleštila oči
"vieš strašne ma iritovalo ako ňou mláti o zem, tak som vydal nariadenie, aby mu ju vzali"
Amy nevychádzala z údivu
"aaaale robím si prdel:D" vyzliekol som si ten plášť a pod tým som mal klasické haori. "ten fialovo žltý župan mi dal kyoraku na narodky" rehotal som sa a sledoval som ako nechápavo na mňa pozerá
"prestaň si robiť srandu a povedz mi o čo ide..kde mám sóru?ako to, že ruku mám zahojenú?"
"všetko čo si v posledných dňoch zažila v soul society alebo hueco mundo, bola skúška"
"aká skúška?"
"bola to simulácia. vieš ako v matrixe, keď zapojili Nea do programu, ktorý simuloval matrix, teda kvázi realitu. teda to čo si zažila, bolo len ako nejaký trenažér, aby si shinigami overili, či si hodná statusu shinigami"
"nič z toho nebolo skutočné?" spýtala sa a bolo cítiť smútok v hlase. asi práve teraz rozmýšľala nad tým, že jej dobrý vzťah so shinjim nebol naozajstný.
"nie tak celkom. charaktery aj prostredie sú na reálnom základe..ten trenažér zostrojil Mayuri, takže je to vymakané, všetko a všetci sa tam správajú podľa svojich skutočných povahových čŕt.."vedel som, že táto veta ju uchlácholí
"no..a prešla som testom?"



to sa nikdy nedozvieme....lebo som unavený tritisíc a túto pičovinu som napísal len preto, aby som si nezlízol boží hnev....boha ti.chcem spať......ešte si pustím baleka raz aspoň:D:D

Amy a Víťo v Soul Society! 43. časť (KONIEC)

29. října 2009 v 23:23 | Acidko:D |  Amy a Viťo v Soul Society I.
Keď som však bežala cez tento divný tunel a Ichimaru predomnou, akosi som ho stratila. Nemohla som ho nikde nájsť a hnevalo ma to, strašne. Tá blbá ruka mi bolela ako nikdy. Chcela som ísť za Shinjim a zabudnúť na všetky tie tréningy, kedy som zabíjala hollow. Vtedy sa niečo stalo. Nejakým nedopatrením, som sa zrazu dostal na chodník pred náš dom. PRED MOJ SKUTOČNÝ DOM!!! Zmätene som sa pozerala okolo seba, mala som na sebe svoje zvyčajné handry, nejaké tričko a rifle, conversy a moja zbraň aj krv a plásť boli preč. Ruka fungovala ako mala. Myslela som, že ma porazí. Nemohla som sa pohnúť z miesta, zdalo sa mi to ako večnosť, čo som odišla....neuveriteľne dlhá doba. Vošla som dnu a zadívala sa na náš dom, vyzeral stále rovnako, nejaké zmeny v záhrade a tak, ale inak bolo všetko po starom....bála som sa vojsť dnu. Keď som však zazrela mamu, ako na mňa máva z okna....všetko sa vrátilo do starých koľají.....

Do Soul Society som sa vtedy dosť dlhú dobu nevrátila a Víťo bol stále nezvestný....a moja sestra? Tiež preč, ostala mi len moja rodina a mojich 18 rokov na krku, s ktorými som sa mala predierať cez tento odporný život....stále som čakala na zázrak, ktorý neprichádzal a už som aj prestala dúfať, že niekedy príjde....

Amy a Víťo v Soul Society! 42. časť

29. října 2009 v 22:47 | Amy opäť na dráte |  Amy a Viťo v Soul Society I.
Po pár dňoch premýšľania nad sama sebou som sa rozhodla, že večer za nimi zájdem a každému sa samostatne
ospravedlním. Premýšľala som, čo im poviem a za kým zájsť, ako prvým. Bolo mi jasné, že Ulqiorru si musím nechať
nakoniec, to bol hardcore. Asi začnem s Nnoitrom. Vyskočila som z postele a odhodlaným krokom vykročila s izby,
kde som si skoro rozbila hubu o dvere. Zakopla som a vyletela na chodbu. "FUCK!" zaziapala som. Yylford okamžite
vyliezol s izby pozrieť sa, čo sa deje. "Čo robíš?" mierne ignorantsky sa spýtal. "Zakopla som, keď som sa chytala na môj
prejav každému z vás." vysvetlila som. "Prečo to neurobíš skupinovo?" zvedavo sa opýtal. "Lebo mi to príde 300 povrchné!"
zvolala som. "Ach tak, tak môžeš začať pri mne." založil knihu za chrbát. "Hm..." zrazu sa mi urobila hrča v hrdle.
"Pekná reč, ako dlho si nad ňou poremýšľala?" doberal si ma Yylford a chystal sa vrátiť späť do izby. "Naozaj je to
taký hriech zabíjať hollow, veď vám nie sú ani trochu podobný!" zvolala som. Otočil sa na tých svojich botách s Aladin stylom
a zvolal. "Skúsim ti zabiť tvojho psa, mačku alebo hlodavca! Čo povieš? Bude to príjemný pocit?" ruka mi vystrelila k ústam.
Nikdy som hollow takto nevnímala. "Už chápeš, čo to pre náš znamená??!" zvolal. Stála som tam ako zdrbané decko a
nemohla sa na neho ani pozrieť. Nahnevane odišiel do izby.
"Skvelé..." vtedy som si bola istá, čo urobím. Nahnevane som sa vrátila do izby a zobrala Sóru.
"Chápeš, čo idem urobiť, však?" otočila som sa na ňu.
"Je mi to jasné....urob to..." odhodlane zatiahla.

Vyliezla som na chodbu a zvolala:
"Tu je môj trest!" nechala som Sóru, nech mi doničí ruku, nechcela som o ňu príjsť, tak som ju prehovorila, nech ma pripraví o všetky
nervy v ruke, aby som ju nemohla používať. Potom som na oplátku po nej vystrelila Shakkaho a čiastočne ju zničila aj ja.
"Zbláznila si sa?!" začula som zvolanie z druhej strany chodby.
"Nie...len sa snažím oplatiť to, čo som vykonala. Aj keď si myslím, že jednou dojebanou rukou to nezachránim, kurva TO BOLÍÍÍÍÍ!!!!"
chytila som sa za ruku. Všimla som si, že Sóra to až tak neschytala a bola som rada. Ja som však mola kompletne doriadenú ruku...

"Čo to je za blbý trest?!" rozbehol sa za mnou Ulqiorra.
"Ak sa ešte o kúsok pohneš, tak sa zbavím aj svojej nohy!" zakričala som na neho. Zastavil.
"Nežiadal som po tebe nič takéto..." zvolal.
"To som nepovedala, teraz aj dovolíte...idem sa deportovať do Soul Society, kde si zlíznem to, že som zaútočila na Hisagiho." odtackala
som sa preč. "To nemyslíš vážne, pôjdeš do väzenia!" ozval sa Nnoitra, ktorý to celé sledoval zo svojej izby. "To je mi jasné, ale je to
dobrý trest nemyslíte...priatelia?!" to slovo som zvýraznila.
"Nikam ti nedovolím odísť." ozval sa prichádzajúci Grimmjow.
"Chceš sa staviť?" začula som Gina, ktorý sa popri mne mihol a jedným pohybom ruky otvoril Gargantu. "Majte sa..." uškrnul sa na nich
a zmizol spoločne so mnou v tomto nekonečnom priestore. Keď sme utekali k Senkaiu, musela som sa ho spýtať.
"Toto je jedna z vecí, za ktoré sa ťažko odpúšťa...?"
"Áno, momentálne si ju pripisujem na zoznam." zasa ten líščí ksicht.
"Vnímajúc to z môjho pohľadu, si mi pomohol, takže by som to za zločin nerátala." zasmiala som sa.
"Ake z ich pohľadu som urobil ďaľšiu neodpustiteľnú vec!" zvolal a zlomyseľne sa zasmial.
"Ty sa v tom snáď vyžívaš?!" zasmiala som sa.
"Nie tak celkom, ale teším sa, čo sa vyvrbí z tejto situácie. Je dosť možné, že ťa zavrú. Ale ak pôjdeš rovno za Shinjim...určite nájde spôsob..
ako..."
"Ach Shinji...tak dlho som to nevidela...dočerta, nemôžem sa pred ním ukázať s takouto rukou." zanadávala som.
"Nemáš čas...budeš musieť...Hisagi si ťa nájde." to mi bolo jasné, aj bez jeho slov. A taktiež Kira nebude pravdepodobne zaostávať....

Óda na Martičku

29. října 2009 v 22:13 | Acidko:D |  Básničky
Cdčka na stojane,
a stará čokoláda na parapetnej doske,
vedľa nej pravítko, čo patrí zuske.

Martička za kompom, denne tu sedí,
a obáva sa, že rodina ju čoskoro vydedí,
či nie je ona len lemrou lenivou,
čo sa ženie za vášňou jedinou?

Áno, je odpoveď správna,
veď nie je to pravda dávna,
že martička je ako otaku slávna?

Ale čierne mraky zatiahli sa nad jej internetom,
pretože optické káble s fibernetom,
nedočiahli ani do jej taniera s omeletou.

Anime prestala skoro pozerať,
internetovej stránke a víťovi sa prestala venovať,
začala spoločnosť s nikolasom ohovárať
a odvykla si cigaretu mávať.

Jej pľúca teraz čistý život prežívajú
na každého sa usmievajú,
z výstrihu trička veľkého,
ktorý zakrýva niečo fakt malého.


Len tak odveci a akým smerom sa mi často odoberajú myšlienky...

4. října 2009 v 23:03 | AMY |  Od Amy-chan
Človek ako taký je bytosť krehká a priveľmi sebecká nato, aby si to priznala. Žiť v tejto falošnej spoločnosti s vidinou lepšej budúcnosti nás núti prispôsobovať sa davu a byť stádiodným typom, niekedy aj proti svojej vôli. Aj keď sa však nájdu jedinci, ktorý na sebe pozorujú, že nepatria k stádu, ktoré sa ženie bohvie kam, a majú pocit, že na tomto svete musia existovať jedine ako indivída, ostávajú nepochopený. Nemám chuť sa rozpisovať na 20 strán, prečo by to tak malo byť, ani nikomu nebudem fúkať rany a usmievať sa. Úsmev je faloš a faloš je úsmev. Nezaujíma ma, že sa so mnou polovica dnešnej generácie nebude stotožňovať len kvôli tomu, že oni boli vychovaný tak, aby zostali zo stádom. Ešte nedávno mi niekto povedal, že spať v noci sa musí. Táto maličkosť ma tak nasrala, nehorázne. Keď sa nad tým hlbšie zamyslíte (pozor stádo nech nečíta), tak prečo by sme mali spať v noci? A kto vlastne vymyslel, aby ľudia pracovali cez deň a nie v noci? Áno ja viem, všetky tie spánkové hormóny a neviem aké somariny. Všetko je to strašne pekné, vrátite sa s práce a za oknom je tma, a vy sa hodíte do postele. Prečo dočerta, ale nemôžem spať cez deň? Mne by to napríklad vyhovovalo naopak - áno ja viem, stále na niečo pičujem a nedokážem sa prispôsobiť, ale pozrite sa na seba - keď ste pasívny a máte zavreté tie vaše šachty na muchy, potom vás to vnútorne zožiera...nemám pravdu?
Tss...ste smiešny...nahnevala som sa pretože, sme všetci tak kurevsky ovládaný touto spoločnosťou, že už nás ovláda len debilná zmena dňa a noci. Je to trápne a patetické a poľutovania hodné a neuveriteľne hlúpe a slabé a bezmocné a je mi s toho zle!!! Ako nás všetkých ovláda spoločnosť a jej príkazy. Ja si napríklad slaboducho namýšľam, že týmto mojim tlčením do klávesnice a neustálymi úvahami, ako by som sa dokázala hýbať v tejto plesnivej spoločnosti, niekomu nalejem rozum a zmením spoločnosť. To je ešte blbšie ako ísť zo stádom, ale radšej budem hlupaňa, ktorá nikam nepatrí, ako sa radiť medzi vás vy odporné špiny. Ste odpad, keby sa farba vlasov menila podľa nálady, sú bordovo ružové a na dotyk jedovaté...nenávidím tento svet, všetko na ňom sa mi hnusí (a ja som ešte taká hlúpa, že proti tomu bojujem,tss...toľká patetickosť)
A zároveň som predsa len znudená, už ma nič na tomto svete neprekvapí, vôbec nič. Nech sa stane hocičo, ani keby mi padla na dom bomba, ani to by ma neprekvapilo, ani keby niekto významný zomrel, ani keby mi niekto povedal, že ma nenávidí, že ma ľúbi, pretože toto všetko tu už bolo. Celý svoj biedny život počúvam o tom istom. A aj všetci ostatní. Len sa nad tým zamyslite...celý život je to len práca, škola, ekonomika, politika, sex a pod. Nič nové, všetko sa neustále opakuje, život je nudný. Už dávno v mojich očiach stratil ten lesk, aký mal v detstve, keď som prvýkrát zbadala čerešňu, jablko, alebo playstation.
Chcela by som zažiť niečo nadprirodzené, niečo, čo by sa vymykalo logike myslenia dnešného človeka, niečo, čo by sme nedokázali pochopiť svojimi trápnymi 5 zmyslami. Niečo naozaj nevídané. Chcela by som objaviť bránu do druhého sveta, inej formy dimenzie...je jedno kam, ísť do budúcnosti, či minulosti, nenudiť sa....
Je najhoršie, keď znenávidíte okolie a všetko okolo seba. Potom sa vám veľmi ťažko s tým žije. Veľakrát sa rozplačem kvôli tomu, že som naštvaná, na svet, ktorý ma obklopuje, na všetkých a na všetko, že nemôžem odtiaľto ani vypadnúť, vtedy si asi najviac uvedomujem svoju bezmocnosť. Že som len biedny červík, čo prežíva zo dňa na deň, nie preto, že by bol k tomu donútený, ale kvôli tomu, že ho už nebaví život. Naozaj ma nebaví život, vôbec by mi nevadilo, keby ma skosila nejaká blbá choroba, alebo kebyže zomriem. Na posmrtný život mám premenlivý názor, ale aspoň by som sa nemusela pozerať na toto tu, a byť súčasťou frašky, akú hrá tento svet a spoločnosť každý jeden deň.

KONYEC AMY