To uvidíš, tak umreš!

Tvoje hodnoty nemajú s mojimi nič spoločné! ;)

28. března 2009 v 17:22 | Amy |  Niekto je tu trochu emo...
"Máš komplikovanú povahu."..

- ako to dokáže niekto povedať?

"Skús sa cez to preniesť."

- žartuješ? Nie je to moja chyba...

"No...tak ja teda neviem..."

- Tomu ty hovoríš rada? Pekne ďakujem...

"Nebuď ironická."

- Uvedomuješ si, prečo sme tu?

"Samozrejme, že áno."

- Keď hovoríš áno, väčšinou nič nechápeš, alebo ťa to nezaujíma.

"Prestaň ma analyzovať."

- Musím, nútiš ma k tomu.

"Ty sa mi smeješ do tváre. Povedz, je tu niečo vtipné?

- Len ty sama.

"Prečo si ma sem doviedla?"

- Potrebovala som si niečo overiť. .

"Ja nie som pokusné morča!"

- Nekrič, nič také som nepovedala.

"O čo ti teda ide? Už mi to prezraď."

- Pozri sa okolo seba.

"Neznášam tvoj pokojný tón."

- To ma nezaujíma. Vždy mi bolo jedno, čo neznášaš...

"Si ako stroj, prečo sa takto správaš?"

- Baví ma to.

"Nie je normálne, aby...

- Aby boli ľudia sebecký a samoľúbi?

"Neskáč mi do rečí...

- Aby boli drzí.

"Povedala som, nechaj ma to dopovedať!

- Aby robili zlé veci.

"Kašlem na teba."

- Si milá.

"Ty si naozaj stroj. Prečo sa nesprávaš ako každý normálny človek?"

- Zbožňujem túto vetu. Zamysli sa nad ňou.

"Prečo?"

- No tak, skús to.

"Je zrozumiteľná a jasná."

- Rozhodne nie pre ľudí, ako si ty.

"Narážaš na niečo konkrétne?"

- Zamysli sa poriadne nad tou vetou, zamysli sa aký sú ľudia a potom ju skús povedať znova.

"........"

- No táák, nehanbi sa.

"Nenávidela som ťa už od začiatku."

- To je mi ľúto, musela si to mať ťažké.

"Teraz prejavuješ city?!"

- Sarkazmus?

"Musela si mať zlé detstvo."

- Si zúfala.

"Prestaň ma stále analyzovať!!!"

- Tak odíď.

"Nepopieram, máš to dobre vymyslené. Ale ja sa nenechám vyprovokovať."

- Neviem o čom hovoríš.

"Ako sa môžeš tváriť, že sa nič nestalo? Je to neodpustiteľná chyba."

- Myslíš tamtú maličkosť? Nemusíš mi ďakovať...

"Ty mrcha, ako sa opovažuješ?!"

- Bol len príťažou. Pre teba, pre spoločnosť.

"Si chorá, nevieš o čom hovoríš!"

- Máš posledných 5 sekúnd.

"Čo chceš robiť?"

- Tvoj pohár zvedavosti pretiekol. Nechcem problémy.

"H-hej!! Odlož to!"

- 3

"Polož ten nôž."

- 2

- 1

- Tvoj čas, vypršal.....

Nad parkom sa nahromadili oblaky. Obloha menila farby a ticho sa dalo krájať. Sneh uľahčoval viditeľnosť a mráz pokrýval všetky nehýbajúce sa predmety. Lavičky, polnočné lampy, zábradlie a jednu nevinnú mŕtvolu. Ležala na rohu parku, nehybná, v kaluži krvi. Kontrast bielej a červenej by vyrazil dych aj ozajstnému umelcovi. Hotové umelecké dielo...ráno ju nájdu. Potešila sa tejto myšlienke.

Vietor sa pohrával s jej dlhým rozopnutým plášťom, stopy v snehu boli málo zreteľné, do rána udupané, i čas hral jej hru. Sebavedome opustila park a s dobrým pocitom na duši sa vybrala domov.

"Nemôžu ma odhaliť, je to nemožné." Hlavou sa jej preháňala zlomyseľná myšlienka. Avšak jej nevinný výraz vyvracal akékoľvek dôkazy. Opäť bola obyčajnou študentkou, vracajúcou sa z doučovania. Zamiešala sa do davu ľudí a stratila v zhone Vianočných trhov.

Zadosťučinenie, tak sa dá nazvať pocit, aký prežívala po vykonaní "kvalitnej práce". Konečne sa ich zbavila, 2 mesačná príprava padla na úžitok. Bremeno bolesti opadlo z jej srdca a pokojne sa mohla venovať vlastným problémom.

"Dáš si punč?" mama vedela, ako zlepšiť náladu.

"Samozrejme." Odvetila.

"Hneď ho prinesiem." Žmurkla na dcéru a privrela dvere.

Len sa usmiala, potešila sa, že aspoň rodina má o ňu záujem. Ostatní ho dávno stratili, prestala veriť v priateľstvo, lásku a podobné citové rozptyľovanie. Nepotrebovala ho, vystačila si so svojou samotou, zbožňovala ticho, pokoj a zvuk auta na ceste.


Zavrela sa v izbe, premýšľala, čo robia jej priatelia. Uvažovala taktiež nad tým, že odkedy sa začala zbavovať ľudí, ktorí jej zabraňovali v pokoji existovať, má sa lepšie. Aj keď dnes musela urobiť kompromis. Zbavila sa človeka, čo naštrbil jej plány. Najprv tajomne zmizol jej najbližší, ktorý pôsobil mŕtvej kamarátke príťaž. Mohla byť vďačná, že sa ho zbavila.



"Chcela si však vedieť viac, na tvoju škodu..." napila sa punču a položila ho vedľa postele.

Počúvala ako autá jazdia po ceste o pár poschodí nižšie. Chcela utekať s nimi, pobrala sa teda tam, kde jej nikto nemohol rozkazovať.....do ríše snov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 rozhodím_sandál rozhodím_sandál | E-mail | Web | 28. března 2009 v 20:40 | Reagovat

ty už robíš príbeh ? bezo mňa?! tsss:D

2 Amy Amy | 28. března 2009 v 21:51 | Reagovat

toto som napísala ešte dosť dávno:D teda 3 roky dozadu:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama